Vyjadrenie: ÚS SR: Kedy proti rozsudku odvolacieho súdu podať najprv ...

Vyjadrenie: ÚS SR: Kedy proti rozsudku odvolacieho súdu podať najprv dovolanie a kedy rovno ústavnú sťažnosť? Bratislava 29. novembra (TASR) - Tretí senát Ústavného súdu Slovenskej republiky nedávno vyhovel ústavnej sťažnosti sťažovateľky namierenej proti uzneseniu krajského súdu, ktorým tento zamietol jej odvolanie proti rozsudku okresného súdu, ktorý ju odsúdil na päťročný nepodmienečný trest odňatia slobody za účasť na podvode veľkého rozsahu. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti krajskému súdu vyčítala, že nebola preukázaná jej vedomosť o podvodnom konaní ostatných dvoch odsúdených spolupáchateľov, a teda ani jej spolupáchateľstvo. Zároveň však súbežne s ústavnou sťažnosťou proti rozsudku krajského súdu podala aj dovolanie na najvyššom súde. Ústavný súd má v zmysle ústavy právomoc rozhodovať o ústavných sťažnostiach iba vtedy, ak ochranu sťažovateľom už nemôže poskytnúť iný súd. Preto ako prvú bolo potrebné zodpovedať otázku, či vôbec o ústavnej sťažnosti možno rozhodnúť alebo je potrebné ju odmietnuť pre nevyčerpanie dostupných opravných prostriedkov, pretože svoje námietky mala najprv uplatniť v dovolaní pred najvyšším súdom. Časť ústavnej sťažnosti ústavný súd skutočne odmietol, pretože námietky v tejto časti bolo možné vyriešiť v dovolacom konaní, avšak tie smerujúce proti záveru krajského súdu o tom, že sťažovateľka si bola podvodného konania ostatných dvoch odsúdených vedomá a vedome a úmyselne sa na podvode zúčastnila, prijal na ďalšie konanie. Všetky tri hlavné prostriedky právnej ochrany, ktoré môže v trestnej veci odsúdená osoba využiť proti odsudzujúcemu rozsudku prvostupňového súdu – odvolanie, dovolanie a ústavnú sťažnosť – majú každý svoj vlastný, osobitý účel. Druhostupňový (v tomto prípade krajský) súd rozhodujúci o odvolaní môže preskúmať všetky závery prvostupňového súdu, ktoré odvolateľ napáda, a to jednak závery skutkové, teda či z dôkazov vyplýva jednoznačný záver, že určitá osoba sa dopustila určitého konania a zároveň konala úmyselne alebo nedbanlivo, ako aj závery právne, teda či toto zavinené konanie napĺňa znaky niektorého trestného činu a ak áno, ktorého, ako aj aký trest alebo iný postih uložený v rámci zákonných medzí treba považovať za spravodlivý. Najvyšší súd však v konaní o dovolaní nemôže skúmať skutkové závery, pretože to výslovne zakazuje Trestný poriadok. Základnou a najdôležitejšou úlohou najvyšších súdov na európskom kontinente je zabezpečiť, aby všetky súdy rozhodovali v súlade so zákonom a tento vykladali a uplatňovali všade v štáte rovnako. Na tento účel tradične slúži dovolanie, a preto o ňom vždy rozhoduje iba jeden jediný najvyšší súd, čím sa uvedená jednotnosť má zabezpečiť. Z tejto tradície dovolacieho súdu ako najvyššieho strážcu zákonnosti súdneho konania vychádza aj § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, podľa ktorého „správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť“. Preto ústavný súd nemohol od sťažovateľky požadovať podanie dovolania aj v prípade jej námietky, že krajský súd pochybil vo svojich skutkových záveroch. Takáto námietka totiž nie je v dovolaní zo zákona prípustná, a tak by ju najvyšší súd musel odmietnuť. Ústavný súd sa teda v tejto časti ústavnou sťažnosťou ďalej zaoberal. Účelom ústavnej sťažnosti je zabezpečiť každému ochranu jeho ústavou zaručených základných práv a ľudských práv garantovaných mu medzinárodnými zmluvami. Ústavný súd tak môže skúmať aj skutkové závery súdov v trestnom konaní, no k zrušeniu napadnutého rozhodnutia pristúpi iba vtedy, ak je pochybenie také závažné, že ním došlo k popretiu niektorého základného práva. V tomto prípade bolo úlohou ústavného súdu preskúmať, či sa krajský súd nedopustil pri vykonaní a hodnotení dôkazov takej zjavnej chyby, že jeho záver o vine sťažovateľky sa javí ako extrémne nelogický alebo svojvoľný, a teda ústavne neakceptovateľný. Konanie v sťažovateľkinej trestnej veci trvá od roku 2008, pričom najprv bola okresným súdom dvakrát v rokoch 2015 a 2017 oslobodená spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchala, no tieto oslobodzujúce rozsudky boli vyššími súdmi zrušené a tretím rozsudkom bola v roku 2021 uznaná vinnou z pokusu obzvlášť závažného zločinu podvodu spolupáchateľstvom a odsúdená na päťročný nepodmienečný trest odňatia slobody. V predmetnom podvode mali podľa rozhodnutí súdov figurovať tri obchodné spoločnosti. Spolu boli odsúdené tri osoby. Sťažovateľka bola konateľkou jednej z nich, ostatní dvaja odsúdení vystupovali ako konatelia zvyšných dvoch spoločností. Sťažovateľkina spoločnosť mala mať alebo predstierať záujem o kúpu nehnuteľnosti a sprostredkovaním kúpy mala zmluvne poveriť inú obchodnú spoločnosť. Túto sprostredkovateľskú zmluvu podpísala sťažovateľka, ako aj niektoré ďalšie dokumenty súvisiace so sprostredkovaním. Sprostredkovateľská spoločnosť mala uzavrieť ďalšiu sprostredkovateľskú zmluvu s treťou spoločnosťou, ktorá mala mať alebo predstierať záujem predať nehnuteľnosť, pričom pre prípad odmietnutia ponuky predávajúcou spoločnosťou bola v zmluve dojednaná zmluvná pokuta vo výške viac ako dva milióny eur. Konateľ sprostredkovateľskej spoločnosti mal vyhotoviť na základe záujmu sťažovateľkinej spoločnosti ponuku na uzatvorenie kúpnej zmluvy, ktorú konateľ predávajúcej spoločnosti odmietol. Následne konateľ sprostredkovateľskej spoločnosti súdne vymáhal zmluvnú pokutu od predávajúcej spoločnosti, súd vydal platobný rozkaz a na jeho podklade sa začala exekúcia. Všetky zmluvy a ostatné dokumenty sú datované do roku 2004, podľa rozsudku sú však fiktívne a v skutočnosti vyhotovené v roku 2007, pričom všetci traja odsúdení vrátane sťažovateľky mali konať v zhode s cieľom protiprávne získať finančný benefit na úkor „predávajúcej“ spoločnosti. Podľa ústavného súdu však nebolo preukázané, že sťažovateľka bola uzrozumená s tým, že v dôsledku jej úkonu má dôjsť k vymáhaniu zmluvnej pokuty. Nebol vykonaný jediný dôkaz o tom, že sťažovateľka vedela o vzťahoch zvyšných dvoch spoločností, najmä o medzi nimi dojednanej zmluvnej pokute. Preto nemohol byť preukázaný u nej ani tzv. nepriamy úmysel, tzn. jej uzrozumenie s tým, že k škode veľkého rozsahu z dôvodu uplatnenia zmluvnej pokuty môže dôjsť. Hoci v rozsudku je uvedené, že spolupáchatelia sa podvodného konania mali dopustiť po vzájomnej dohode, táto dohoda vo vzťahu k sťažovateľke nebola preukázaná jediným či už priamym alebo nepriamym dôkazom. V každom trestnom konaní platí prezumpcia neviny. Súd nemôže obžalovaného odsúdiť, pokiaľ dôkazy bez akejkoľvek rozumnej pochybnosti nepreukazujú spáchanie skutku vrátane požadovanej formy zavinenia, pričom v prípade podvodu musí byť dôkazmi preukázaný aspoň nepriamy úmysel. Pokiaľ z odôvodnenia odsudzujúceho rozsudku takéto preukázanie úmyslu presvedčivo nevyplýva, skutkový záver súdu o vine je svojvoľný, a teda ústavne neakceptovateľný. Ústavný preto súd vyslovil porušenie sťažovateľkinho základného práva na osobnú slobodu, základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil, aby o nej znovu konal a opätovne rozhodol. Podrobné odôvodnenie predmetného rozhodnutia ústavného súdu je obsiahnuté v odôvodnení samotného nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 505/2022 z 27. októbra 2022, ktoré je zverejnené na webovom sídle ústavného súdu. Upozornenie: Tlačová správa slúži výlučne na informovanie o rozhodovacej činnosti ústavného súdu, nenahrádza rozhodnutie ústavného súdu a nie je preň záväzná. TASR o tom informovali z tlačového a informačného odboru Kancelárie Ústavného súdu SR. Upozornenie: TASR zverejňuje vyhlásenia, stanoviská, oznámenia v pôvodnom znení, dodanom zadávateľom, bez redakčnej úpravy. V zmysle § 5, ods. 2 zákona č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve TASR nezodpovedá za obsah týchto informácií. Zverejňovanie vyhlásení, stanovísk a oznámení orgánov verejnej moci vykonáva TASR v zmysle § 3, ods. 5 zákona č. 385/2008 Z. z. o Tlačovej agentúre Slovenskej republiky ako službu vo verejnom záujme. siv