Príhovor predsedu Národnej rady SR B. Kollára k 30. výročiu prijatia Ústavy SR

Vážená pani prezidentka Slovenskej republiky, Vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky, Vážený pán predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky, Vážený pán prezident Slovenskej republiky, Vážení páni podpredsedovia Národnej rady Slovenskej republiky, Vážení členovia vlády Slovenskej republiky, Vážené panie poslankyne, páni poslanci, Ctení hostia. Dnes je tomu presne tridsať rokov, čo vtedajšia Slovenská národná rada ešte ako republikový parlament federálnej republiky prijal Ústavu Slovenskej republiky ako ústavu suverénneho štátu, ktorý mal ešte len vzniknúť. Bola to prvá skutočne demokratická ústava platná na území Slovenska, ktorú prijal plne legitímny parlament a ktorej ideové vzory boli v štátoch s dlhodobou ústavnou a demokratickou tradíciou. Predstavy o tom, ako by malo vyzerať vnútorné usporiadanie sú rovnako staré, ako boj Slovákov za svoje samourčenie, ktorý začal v revolučných rokoch 1848 – 1949. Prvýkrát sa objavili v prosbopise Slovákov cisárovi z marca roku 1849, ktorý požadoval zriadenie Slovenska ako samostatnej korunnej krajiny v rámci rakúskeho cisárstva. Pred rokom 1918 boli najpodrobnejšie spísane v Privilégiu pre hornouhorské Slovenské okolie, ktoré ako súčasť Memoranda národa slovenského bolo na konci roku 1861 predložené cisárovi vo Viedni. Základnými ústavnými princípmi týchto dokumentov boli ohraničenie a vyčlenenie územia Slovenska ako samostatného správneho celku či delenie moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. A tiež zavedenie slovenčiny ako úradného jazyka. Memorandum národa slovenského bolo základným zdrojom všetkých ďalších predstáv o ústavnej organizácii budúceho samosprávneho celku, o ktorý sa Slováci usilovali až do 1. januára 1993. V prvej Česko-slovenskej republike bol základným dokumentom, z ktorého vyvodzovali Slováci svoj legitímny nárok na samosprávu Pittsburská dohoda. Bolo to tak preto, pretože v boji za samostatnosť nového štátu Slovákov a Čechov česká strana na čele s budúcim prezidentom T. G. Masarykom v spomínanej dohode sľúbila a písomne sa zaviazala zabezpečiť Slovensku v spoločnom štáte autonómiu s legislatívnym snemom, vládou, súdnictvom a slovenčinou ako úradným jazykom. Prijatie Ústavy Republiky československej roku 1920 bolo pre Slovákov sklamaním. Nič zo sľubov z boja za vytvorenie spoločného štátu sa v nej neobjavilo. Bola síce demokratická, ale umelý konštrukt „československého národa“ neochránil Česko-Slovenskú republiku v krízovej dobe, práve naopak. V prvej Slovenskej republike platila ústava, ktorú prijal jej snem v júli 1939. Ústava síce formálne ponechala tradičné ústavné princípy z prvej republiky, avšak autoritatívne prvky doplnené z ústav Talianska a Portugalska ju diskvalifikovali. Preto odišla do zabudnutia aj so štátom, v ktorom sa ani príliš nedodržiavala. Slovenské národné povstanie vytvorilo nový priestor, aby sa princípy obsiahnuté v boji za demokratické sebaurčenie slovenského národa uplatnili aj v ústavnoprávnej rovine. Tri pražské dohody z rokov 1945 a 1946 však týmto nádejam dali definitívny koniec. Ústava ČSR z roku 1948 a Ústava ČSSR z roku 1960 boli typické ústavy totalitného komunistického štátu. Až ústavný zákon o česko-slovenskej federácii vytvoril predpoklady na zabezpečenie skutočnej samosprávy Slovenskej socialistickej republiky. V podmienkach gorbačovskej perestrojky sa opäť odohral zaujímavý zápas medzi silami pražského centralizmu a stúpencami myšlienok federalizmu. Len november 1989 zamedzil tomu, aby sa opäť v spoločnom štáte nepresadil centralizmus. Princíp samourčenia, ktorý bol zakotvený v ústavnom zákone o česko-slovenskej federácii a ktorý predpokladal, že republiky si samy určia svoje ústavné pomery, bol na konci komunistickej totality fakticky odstránený, ale Nežná revolúcia ho neumožnila realizovať. Slovenská národná rada na svojom prvom ponovembrovom zasadnutí zrušila svoj pôvodný súhlas s koncepciou centralistickej ústavy. To umožnilo novému predsedovi SNR Rudolfovi Schusterovi, aby začiatkom roku 1990 vytvoril komisiu SNR pod vedením predsedu Najvyššieho súdu SSR Karola Planka, aby pripravila návrh novej ústavy pre Slovensko. Výsledkom práce komisie bol návrh textu ústavy s viacerými otvorenými výstupmi. Bol tam výstup pre užšiu federáciu, pre voľnejšiu federáciu až konfederáciu, ale aj výstup pre samostatný štát. Text tohto návrhu sa stal východiskom pre vypracovanie viacerých návrhov ústavy, ktoré sa predkladali slovenskej verejnosti ako návrhy jednotlivých politických subjektov, ktoré tým zároveň oznamovali svoje štátoprávne ciele. Výsledok volieb a následné rokovania o budúcnosti ČSFR ukázali ako najrozumnejšie riešenie pokojné a organizované rozdelenie federácie. Jedným z krokov na tejto ceste bolo prijatie Ústavy Slovenskej republiky 1. septembra 1992. Avšak napriek tomu, že sa naša spoločná cesta s českými bratmi vtedy rozdelila, dnes si nás, Slovákov, za tento odvážny krok vážia. Aj preto česká mincovňa pri príležitosti dnešného 30. výročia prijatia našej vlastnej ústavy venovala poslancom Národnej rady Slovenskej republiky 150 špeciálnych strieborných mincí. Tento dar je nielen znakom pretrvávajúcej spolupatričnosti, ale aj prejavom úcty k našej ústave, ktorá tvorí základ slovenskej štátnosti. Ako som už na začiatku môjho prejavu povedal, bola to prvá ústava štátu slovenského národa, ktorá bola prijatá legitímnym orgánom a zodpovedala kritériám demokratického právneho štátu. Odvtedy uplynulo tridsať rokov. Ústava bola viackrát novelizovaná; v niektorých prípadoch oprávnene, niekedy zbytočne. Nezávislý pozorovateľ niekedy môže dôjsť k presvedčeniu, že niektorí politici by chceli buď všetko dopodrobna popísať a ústavne ochrániť alebo sa cez ústavu snažia naplniť svoje politické ciele. Ani jedna cesta nie je správna. Ústava by mala popisovať len najvšeobecnejšie princípy, na ktorých je štát postavený. Nemal by sa z nej stať sústavne meniaci sa zákon, v ktorom sa ľudia nebudú vedieť orientovať. Ústava by si zaslúžila od nás všetkých viac úcty, viac rešpektu. Veď v občianskej spoločnosti sa na ústavu prisahá ako v náboženských spoločnostiach na sväté knihy. Žiadne ľudské dielo nie je dokonalé. Určite má svoje chybičky aj naša Ústava. Ale nemôžeme nekonštatovať, že za tridsať rokov nedošlo k žiadnej kolízii vo verejnom živote, ktorá by bola zapríčinená zlou textáciou Ústavy. Hlasy, ktoré volajú po prijatí novej ústavy, nepokladám za oprávnené. Určite je potrebné jej text podrobne skúmať, nájsť kritické miesta, ktoré by bolo treba zhodnotiť a prípadne zmeniť. Ale Ústava ako celok by nemala byť posielaná do koša, len preto, že niekto si myslí, že je treba niečo nové. Vážme si svoju Ústavu, dodržujme jej princípy a riaďme sa nimi. Ďakujem za pozornosť. Upozornenie: TASR zverejňuje vyhlásenia, stanoviská, oznámenia v pôvodnom znení, dodanom zadávateľom, bez redakčnej úpravy. V zmysle § 5, ods. 2 zákona č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve TASR nezodpovedá za obsah týchto informácií. Zverejňovanie vyhlásení, stanovísk a oznámení orgánov verejnej moci vykonáva TASR v zmysle § 3, ods. 5 zákona č. 385/2008 Z. z. o Tlačovej agentúre Slovenskej republiky ako službu vo verejnom záujme. her