Vyjadrenie: ÚKOZP: 10 rokov ochrany práv osôb so zdravotným postihnutím...

Vyjadrenie: ÚKOZP: 10 rokov ochrany práv osôb so zdravotným postihnutím: od podnetu k účinnej ochrane práv prostredníctvom zákonných nástrojov komisára Bratislava 12. augusta (TASR) - Tento rok si od marca do decembra pripomíname 10 rokov činnosti Úradu komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím. V sérii tematických príspevkov preto každý mesiac ponúkame verejnosti pohľad do zákulisia nášho úradu a približujeme, čomu sa venujeme a prečo je naša práca dôležitá. V predchádzajúcich častiach sme predstavili podnetovú činnosť, monitorovaciu agendu aj možnosti, ako skúsenosti z konkrétnych prípadov pretavujeme do návrhu systémových a legislatívnych zmien. Tentoraz sa pozrieme na to, čo môžeme urobiť vtedy, keď zistíme porušenie alebo ohrozenie práv konkrétneho človeka so zdravotným postihnutím, prípadne získame závažné poznatky, ktoré takému porušeniu nasvedčujú. Konštatovaním, že k porušeniu práva došlo, sa totiž naša práca nekončí. Dôležitou súčasťou ochrany práv je hľadanie spôsobu, ako dosiahnuť nápravu alebo zabezpečiť účinnú ochranu dotknutého človeka. Podľa povahy konkrétneho prípadu pritom môže viesť cesta k riešeniu rôznymi smermi. Komisárka môže navrhnúť preskúmavanému úradu, resp. subjektu opatrenia na nápravu, môže požadovať súčinnosť od iných inštitúcií a subjektov, kontrolné orgány alebo tie, ktoré vykonávajú dohľad, môže požiadať o výkon ich oprávnení, obrátiť sa môže aj na prokuratúru či orgány činné v trestnom konaní alebo vstúpiť do súdneho konania. V tejto časti série preto nazrieme ešte o niečo hlbšie do „kuchyne“ nášho úradu a ukážeme, aké nástroje máme k dispozícii, keď potrebujeme od zistenia problému prejsť k jeho riešeniu a k reálnej ochrane práv človeka so zdravotným postihnutím. Od zistenia porušenia k náprave Ak komisárka pri posudzovaní podnetu zistí porušenie alebo ohrozenie práv človeka so zdravotným postihnutím, zákon jej umožňuje podľa výsledkov posúdenia navrhnúť prostriedok nápravy. Samotný zákon pritom bližšie neurčuje, akú podobu má mať. Je preto na komisárke, aby podľa okolností konkrétneho prípadu navrhla také riešenie, ktoré môže viesť k odstráneniu zisteného problému. V praxi sa pri jeho formulovaní pozeráme predovšetkým na to, v čom porušenie práva spočívalo a čo bolo jeho príčinou. Ak preskúmavaný orgán nesplnil konkrétnu povinnosť, prostriedok nápravy môže smerovať priamo k jej splneniu. V iných prípadoch je potrebné hľadať riešenie, ktoré odstráni nielen dôsledok pochybenia voči konkrétnemu človeku, ale podľa možností aj jeho príčinu. Dôležité pritom je, aby navrhovaný prostriedok nápravy bol konkrétny, realizovateľný a nachádzal sa v kompetencii toho, komu ho adresujeme. Nestačí teda iba všeobecne vyzvať na odstránenie zisteného nedostatku. Ak napríklad pri vybavovaní veci vznikli prieťahy preto, že spisy dlhodobo neprítomného zamestnanca zostali neprerozdelené, samotná požiadavka „odstrániť prieťahy“ problém nevyrieši. Vo vzťahu ku konkrétnemu človeku môže byť potrebné bezodkladne v jeho veci konať a rozhodnúť. Zároveň však môže byť potrebné prijať organizačné opatrenie, aby sa obdobná situácia neopakovala – napríklad preveriť nerozhodnuté veci a zabezpečiť prerozdelenie spisov počas dlhodobej neprítomnosti zamestnanca. Naopak, nemalo by význam požadovať od konkrétneho úradu napríklad prijatie desiatich nových zamestnancov, ak o počte pracovných miest alebo potrebných finančných prostriedkoch sám nerozhoduje. Aj dobre mienený prostriedok nápravy musí byť pre jeho adresáta reálne uskutočniteľný. „Navrhnúť dobrý prostriedok nápravy je svojím spôsobom umenie. Nestačí správne pomenovať, čo sa stalo. Potrebujeme pochopiť príčinu problému a navrhnúť riešenie, ktoré skutočne povedie k náprave, je realizovateľné a zároveň patrí do kompetencie jeho adresáta. Ako ombudsmanská inštitúcia nemáme právomoc svoje riešenie vynútiť. Našimi nástrojmi sú preto najmä odbornosť, sila argumentov, autorita a dialóg. Za úspech nepovažujeme len to, že navrhneme správny prostriedok nápravy, ale predovšetkým to, že sa s ním jeho adresát stotožní, prijme ho a pretaví do skutočnej zmeny,“ približuje tímlíderka pre podnetovú činnosť Úradu komisárky. Za desať rokov svojej činnosti komisárka v rámci individuálnych podnetov každoročne uložila v priemere 60 až 80 prostriedkov nápravy. Ich uložením sa však proces nekončí. Úrad komisárky následne kontroluje, ako sa uložené prostriedky nápravy realizujú. Prostriedky nápravy môžu byť prijaté a splnené, odmietnuté alebo ich realizácia môže naďalej prebiehať, najmä ak ide o komplexnejšie opatrenia, ktorých implementácia si vyžaduje dlhší čas alebo postupné kroky pri riešení systémového problému. Zákon počíta aj so situáciou, keď preskúmavaný subjekt navrhnutý prostriedok nápravy neprijme. Komisárka vtedy môže túto skutočnosť oznámiť jeho nadriadenému orgánu. Ak orgán verejnej správy nadriadený orgán nemá, informáciu môže predložiť na rokovanie vlády Slovenskej republiky. „Tento postup vnímame ako krajné riešenie, nie ako bežný spôsob presadzovania našich odporúčaní. Využívame ho najmä vtedy, keď ide o závažné porušenie práv a napriek opakovanej komunikácii sa nám nedarí dosiahnuť nápravu. Naším cieľom totiž nie je problém eskalovať, ale predovšetkým dosiahnuť, aby sa vyriešil tam, kde vznikol. Ak sa to však nedarí a porušovanie práv pretrváva, musíme využiť aj ďalšie možnosti, ktoré nám zákon dáva, a preto v ďalšom kroku riešime takéto prípady s konkrétnym ministrom ak vec patrí do pôsobnosti niektorého rezortu“ vysvetľuje komisárka Zuzana Stavrovská. Ak napríklad pri vybavovaní veci vznikli prieťahy preto, že spisy dlhodobo neprítomného zamestnanca zostali neprerozdelené, samotná požiadavka „odstrániť prieťahy“ problém nevyrieši. Vo vzťahu ku konkrétnemu človeku môže byť potrebné bezodkladne v jeho veci konať a rozhodnúť. Zároveň však môže byť potrebné prijať organizačné opatrenie, aby sa obdobná situácia neopakovala – napríklad preveriť nerozhodnuté veci a zabezpečiť prerozdelenie spisov počas dlhodobej neprítomnosti zamestnanca. Naopak, nemalo by význam požadovať od konkrétneho úradu napríklad prijatie desiatich nových zamestnancov, ak o počte pracovných miest alebo potrebných finančných prostriedkoch sám nerozhoduje. Aj dobre mienený prostriedok nápravy musí byť pre jeho adresáta reálne uskutočniteľný. „Navrhnúť dobrý prostriedok nápravy je svojím spôsobom umenie. Nestačí správne pomenovať, čo sa stalo. Potrebujeme pochopiť príčinu problému a navrhnúť riešenie, ktoré skutočne povedie k náprave, je realizovateľné a zároveň patrí do kompetencie jeho adresáta. Ako ombudsmanská inštitúcia nemáme právomoc svoje riešenie vynútiť. Našimi nástrojmi sú preto najmä odbornosť, sila argumentov, autorita a dialóg. Za úspech nepovažujeme len to, že navrhneme správny prostriedok nápravy, ale predovšetkým to, že sa s ním jeho adresát stotožní, prijme ho a pretaví do skutočnej zmeny,“ približuje tímlíderka pre podnetovú činnosť Úradu komisárky. Za desať rokov svojej činnosti komisárka v rámci individuálnych podnetov každoročne uložila v priemere 60 až 80 prostriedkov nápravy. Ich uložením sa však proces nekončí. Úrad komisárky následne kontroluje, ako sa uložené prostriedky nápravy realizujú. Prostriedky nápravy môžu byť prijaté a splnené, odmietnuté alebo ich realizácia môže naďalej prebiehať, najmä ak ide o komplexnejšie opatrenia, ktorých implementácia si vyžaduje dlhší čas alebo postupné kroky pri riešení systémového problému. Zákon počíta aj so situáciou, keď preskúmavaný subjekt navrhnutý prostriedok nápravy neprijme. Komisárka vtedy môže túto skutočnosť oznámiť jeho nadriadenému orgánu. Ak orgán verejnej správy nadriadený orgán nemá, informáciu môže predložiť na rokovanie vlády Slovenskej republiky. „Tento postup vnímame ako krajné riešenie, nie ako bežný spôsob presadzovania našich odporúčaní. Využívame ho najmä vtedy, keď ide o závažné porušenie práv a napriek opakovanej komunikácii sa nám nedarí dosiahnuť nápravu. Naším cieľom totiž nie je problém eskalovať, ale predovšetkým dosiahnuť, aby sa vyriešil tam, kde vznikol. Ak sa to však nedarí a porušovanie práv pretrváva, musíme využiť aj ďalšie možnosti, ktoré nám zákon dáva, a preto v ďalšom kroku riešime takéto prípady s konkrétnym ministrom ak vec patrí do pôsobnosti niektorého rezortu“ vysvetľuje komisárka Zuzana Stavrovská. Keď riešenie nie je v našich rukách Ochrana práv človeka so zdravotným postihnutím niekedy vyžaduje viac, než môže komisárka urobiť vlastnými oprávneniami. Pri posudzovaní podnetu môžeme napríklad zistiť problém, ktorého odborné preskúmanie, kontrola alebo odstránenie patrí do pôsobnosti iného orgánu. Vtedy je dôležité identifikovať, kto má potrebné právomoci, a pokúsiť sa ho zapojiť do riešenia. V praxi preto spolupracujeme s celým radom kontrolných, dohľadových a ďalších orgánov verejnej moci. Ak máme pochybnosti o správnosti poskytnutej zdravotnej starostlivosti, obraciame sa na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Pri problémoch v oblasti vzdelávania môžeme požiadať o preverenie Štátnu školskú inšpekciu, pri pracovnoprávnych problémoch Národný inšpektorát práce, pri problémoch s prístupnosťou služieb Slovenskú obchodnú inšpekciu a pri podozrení na porušenie pravidiel ochrany osobných údajov Úrad na ochranu osobných údajov. Podľa povahy problému však môže byť tým správnym partnerom aj obec, samosprávny kraj, zriaďovateľ zariadenia sociálnych služieb, Inšpekcia v sociálnych veciach alebo úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. V konkrétnych prípadoch sme sa obrátili dokonca aj na Najvyšší kontrolný úrad. Nejde pritom o to „posunúť problém niekomu inému“, ale využiť zákonom zverené právomoci inej inštitúcie tam, kde môžu prispieť k ochrane práv človeka. Od osloveného orgánu si zároveň žiadame spätnú informáciu o výsledku preverenia alebo využitia jeho právomocí. Tým sa však naša práca nekončí. Výsledok posudzujeme z pohľadu práv konkrétneho človeka so zdravotným postihnutím a vyhodnocujeme, či zásah iného orgánu skutočne viedol k náprave. Ak oslovený orgán vec odloží alebo nápravu nedosiahne, preverujeme dôvody takéhoto postupu. Ak bol jeho postup v súlade so zákonom, hľadáme inú cestu, ako problém riešiť; ak máme o správnosti jeho postupu pochybnosti, môžeme sa zaoberať aj postupom samotného osloveného orgánu. „Takto sme postupovali napríklad pri ambulancii, ktorá si nastavila podmienky poskytovania zdravotnej starostlivosti spôsobom, ktorý nezohľadňoval potreby ľudí so zdravotným postihnutím. Keďže povolenie na prevádzkovanie ambulancie vydával príslušný samosprávny kraj, obrátili sme sa aj naň a požiadali ho, aby situáciu preveril v rámci svojich právomocí,“ približuje právnička referátu zdravotníctva a sociálneho poistenia. „Pri riešení podnetu sa nepozeráme iba na to, čo môžeme urobiť my sami. Pýtame sa aj, kto ďalší má právomoc, ktorú my nemáme, a dokáže ňou prispieť k riešeniu. Jeden problém môže mať viacero príčin a jeho riešenie si niekedy vyžaduje zapojenie viacerých inštitúcií. Našou úlohou je pozrieť sa na situáciu človeka ako na celok a hľadať, ako môžeme dostupné nástroje a kompetencie jednotlivých orgánov poskladať tak, aby spoločne viedli k účinnej ochrane jeho práv,“ vysvetľuje komisárka Zuzana Stavrovská. Keď zistenia nasvedčujú trestnému činu Vyšetrovanie trestných činov nepatrí medzi úlohy komisárky. Pri preverovaní podnetov sa však niekedy dostávame k informáciám, ktoré vzbudzujú podozrenie, že mohlo dôjsť k spáchaniu trestného činu. Súvisí to aj s hĺbkou preverovania podnetov a rozsahom informácií, s ktorými sa pri našej činnosti môžeme oboznamovať. Zákon na takéto situácie pamätá. Ak podnet podľa svojho obsahu predstavuje oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich spáchaniu trestného činu alebo jeho obsah nasvedčuje tomu, že trestný čin mohol byť spáchaný, komisárka podnet alebo jeho príslušnú časť bezodkladne odstúpi príslušnému orgánu. V našej praxi sa v takýchto prípadoch obraciame aj na trestný úsek prokuratúry. S podozrením na trestný čin sa stretávame napríklad pri preverovaní situácie ľudí, ktorí sú odkázaní na pomoc alebo starostlivosť iných. Môže ísť o zaobchádzanie v zariadení sociálnych služieb, ale aj v domácom prostredí, o konanie opatrovníka či o zaobchádzanie s dieťaťom so zdravotným postihnutím v škole. Práve závislosť človeka od inej osoby môže zároveň znamenať, že sám má sťaženú možnosť na konanie upozorniť alebo sa voči nemu brániť. „V prípadoch, keď máme podozrenie, že človek so zdravotným postihnutím môže byť obeťou násilia, zneužívania, manipulácie alebo majetkového podvodu, nestačí, aby každý orgán riešil iba svoju časť prípadu. Komisárka môže využiť svoje zákonné oprávnenia, polícia, prokuratúra a ďalšie orgány zase svoje. Účinná ochrana človeka však vznikne až vtedy, keď tieto jednotlivé kroky na seba nadviažu,“ približuje právnička z referátu občianskoprávnej a rodinnej agendy Úradu komisárky. Naša úloha sa pritom nemusí skončiť samotným odstúpením veci. Ak sme počas preverovania získali podklady významné pre trestné konanie, poskytujeme ich orgánom činným v trestnom konaní. Zamestnanci úradu môžu byť následne vypočutí a poskytnúť informácie o zisteniach, ku ktorým pri preverovaní dospeli. Do rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní však komisárka zasahovať nemôže a ich postup a rozhodovaciu činnosť zákon z jej pôsobnosti vylučuje. Ak je však účastníkom trestného konania človek so zdravotným postihnutím, naďalej nás zaujíma, či sú v konaní rešpektované jeho práva. Sledujeme napríklad, či mal zabezpečenú potrebnú komunikačnú podporu alebo tlmočenie, či dostal reálnu možnosť vypovedať a či jeho zdravotné postihnutie neviedlo k tomu, že jeho výpoveď alebo postavenie bolo bez dostatočného dôvodu marginalizované. Osobitnú pozornosť si takéto otázky vyžadujú napríklad pri ľuďoch s psychosociálnym postihnutím. Rovnako sa zaujímame o výsledok konania. Ak je trestné oznámenie odmietnuté, vec zastavená alebo sa v konaní ďalej nepokračuje, potrebujeme vedieť, z akých dôvodov sa tak stalo a čo tento výsledok znamená z pohľadu ochrany práv dotknutého človeka so zdravotným postihnutím. „Našou úlohou nie je vyšetrovať trestné činy ani hovoriť orgánom činným v trestnom konaní, ako majú rozhodnúť. Ak však pri preverovaní podnetu narazíme na skutočnosti nasvedčujúce tomu, že mohol byť spáchaný trestný čin, nemôžeme ich ignorovať. A ak sa trestné konanie týka človeka so zdravotným postihnutím, naďalej sledujeme to, čo patrí do našej pôsobnosti – či sú v tomto konaní rešpektované jeho práva a či dostal skutočnú možnosť byť vypočutý a porozumený,“ vysvetľuje komisárka Zuzana Stavrovská. Keď je problémom nezákonné rozhodnutie alebo pravidlo Osobitné miesto má prokuratúra aj pri ochrane zákonnosti vo verejnej správe. Jej právomoci umožňujú preskúmať nielen právoplatné rozhodnutie orgánu verejnej správy, ale podľa povahy veci aj jeho postup, nečinnosť či ďalšie správne akty a všeobecne záväzné predpisy. Ak prokurátor zistí porušenie zákona, môže využiť právne prostriedky dozoru, predovšetkým protest alebo upozornenie prokurátora. Pri individuálnych rozhodnutiach pritom prokuratúra nie je našou prvou voľbou. Ak človek ešte môže podať riadny opravný prostriedok, vedieme ho predovšetkým k tomu, aby túto možnosť využil, a podľa potreby mu pomáhame s jeho vypracovaním. Ak je však rozhodnutie už právoplatné a pri preverovaní podnetu zistíme, že je v rozpore so zákonom alebo s iným všeobecne záväzným právnym predpisom, zákon komisárke priamo ukladá, aby podala podnet na prokuratúru. Tento nástroj sme úspešne využili napríklad pri nezákonných rozhodnutiach v oblasti sociálnych dávok alebo pomoci v hmotnej núdzi. Možnosti prokuratúry však s individuálnymi rozhodnutiami nekončia. Obracali sme sa na ňu aj v prípadoch, keď problém vyplýval zo všeobecnejšie nastavených pravidiel, ktoré zasahovali väčšiu skupinu ľudí so zdravotným postihnutím. Takto sa nám podarilo dosiahnuť zrušenie časti všeobecne záväzného nariadenia upravujúceho parkovaciu politiku či zasiahnuť do pravidiel prideľovania sociálnych bytov. Prokuratúre sme dali preskúmať aj školský poriadok, ktorý stanovoval pre žiakov so zdravotným postihnutím odlišné pravidlá v rozpore so školskou legislatívou. V inom prípade problém nespočíval priamo v zákone, ale vo vnútornej smernici Sociálnej poisťovne. Jej nastavenie v praxi obchádzalo zákonné pravidlá začatia konania o invalidnom dôchodku. Aj v takomto prípade môže mať zásah prokuratúry širší význam: nejde už iba o nápravu situácie jedného človeka, ale o odstránenie pravidla alebo postupu, podľa ktorého môže orgán verejnej správy postupovať aj v ďalších prípadoch. „Podnet na prokuratúru pre nás nie je iba ďalším právnym podaním. Niekedy ním dokážeme pomôcť konkrétnemu človeku, ktorého právoplatné rozhodnutie už nemožno napadnúť riadnym opravným prostriedkom. Inokedy vďaka nemu dokážeme odstrániť nezákonné pravidlo alebo postup, ktorý sa môže dotýkať celej skupiny ľudí so zdravotným postihnutím,“ vysvetľuje komisárka Zuzana Stavrovská. Keď sa o právach človeka rozhoduje pred súdom Možnosť komisárky vstúpiť do súdneho konania patrí medzi jej najsilnejšie nástroje ochrany práv. Neznamená to však, že komisárka vstupuje do každého súdneho konania, ktorého účastníkom je človek so zdravotným postihnutím. Samotná existencia zdravotného postihnutia na takýto postup nestačí. Zákon bližšie neurčuje kritériá, podľa ktorých komisárka posudzuje vhodnosť vstupu do konkrétneho súdneho konania. V aplikačnej praxi sme preto postupne ustálili spôsob posudzovania, ktorý vychádza z účelu pôsobnosti komisárky – ochrany práv osôb so zdravotným postihnutím – a z okolností konkrétneho prípadu. Posudzujeme najmä, či zdravotné postihnutie človeka súvisí s predmetom alebo priebehom konania a či existujú okolnosti, pre ktoré si ochrana jeho práv vyžaduje zapojenie komisárky. „Najskôr skúmame, aký význam má zdravotné postihnutie pre konkrétne súdne konanie. Niekedy je táto súvislosť priamo v tom, o čom súd rozhoduje – napríklad v konaní o spôsobilosti na právne úkony, opatrovníctve či prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení. Inokedy môže zdravotné postihnutie vytvárať procesné bariéry. Človek môže potrebovať prístupnú komunikáciu, tlmočenie, podporu pri porozumení konaniu alebo iné primerané podmienky, aby sa ho mohol účinne zúčastniť a uplatniť svoje práva,“ objasňuje tímlíderka pre podnetovú činnosť Úradu komisárky. Ani existencia takejto súvislosti však sama osebe neznamená, že do konania vstúpime. Súd je sám povinný chrániť práva účastníkov a najmä v mimosporových konaniach aktívne zisťovať skutočný stav veci. Preto zároveň posudzujeme, či v konkrétnom prípade existuje dôvod, pre ktorý si situácia človeka so zdravotným postihnutím vyžaduje zvýšenú ochranu. Takým dôvodom môže byť napríklad to, že súd nevytvára potrebné procesné podmienky, osobitné potreby človeka zostávajú v konaní nepovšimnuté alebo medzi ostatnými účastníkmi chýba niekto, kto by na jeho práva dôsledne upozorňoval. Pri deťoch so zdravotným postihnutím sme sa stretli aj so situáciami, keď kolízny opatrovník dostatočne nezohľadňoval ich práva vyplývajúce z Dohovoru alebo keď sa pohľad jednotlivých aktérov konania zhodoval v paternalistickom prístupe smerujúcom k obmedzeniu práv dieťaťa namiesto hľadania spôsobu, ako jeho práva zachovať a poskytnúť mu potrebnú podporu. Komisárka má pritom viacero možností, ako svoj ľudskoprávny pohľad súdu sprostredkovať. V troch osobitných druhoch mimosporových konaní – vo veciach spôsobilosti na právne úkony, opatrovníctva a prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení – môže od roku 2023 vstúpiť do konania samotným oznámením. V ostatných prípadoch môže požiadať súd o pribratie do konania ako orgánu ochrany práv; o jej účasti následne rozhoduje súd. Nie každý prípad však vyžaduje účasť komisárky v celom konaní. Ak je podstatné predovšetkým to, aby súd pri posudzovaní konkrétnej veci zohľadnil práva človeka so zdravotným postihnutím, môžeme súdu poskytnúť stanovisko. V ňom vysvetlíme relevantné záväzky vyplývajúce z Dohovoru a ich význam pre konkrétny prípad. Vstup komisárky do súdneho konania zároveň neznamená bezplatné právne zastupovanie ľudí so zdravotným postihnutím. Ak je napríklad človek osobou so zdravotným postihnutím, ale vedie vlastnícky alebo susedský spor, ktorý s jeho zdravotným postihnutím ani s bariérami pri uplatňovaní jeho práv nijako nesúvisí, nie je úlohou komisárky viesť tento spor namiesto advokáta. Rovnako ani po vstupe do konania nie je úlohou úradu prevziať právnu argumentáciu jednej zo strán a presviedčať súd, ako má rozhodnúť samotný spor. Našou úlohou je priniesť do konania to, čo vyplýva z osobitného postavenia komisárky – upozorniť na bariéry súvisiace so zdravotným postihnutím, na jeho konkrétne dôsledky pre postavenie človeka a na práva, ktoré musí súd pri svojom postupe a rozhodovaní zohľadniť. Význam to môže mať aj v konaní, ktoré sa na prvý pohľad zdravotného postihnutia priamo netýka. Pri rozhodovaní o vyprataní bytu môže byť napríklad podstatné, že človek je imobilný, potrebuje dýchací prístroj a po strate bývania pre neho neexistuje reálne dostupná forma núdzového ubytovania. Komisárka nerozhoduje, komu byt patrí ani či sú splnené zákonné podmienky jeho vypratania. Môže však súd upozorniť na konkrétne dôsledky rozhodnutia pre človeka so zdravotným postihnutím a na ľudskoprávne záväzky, ktoré musí pri svojom postupe zohľadniť. Za desať rokov svojej činnosti komisárka vstúpila celkovo do 125 súdnych konaní. Len v roku 2025 úrad evidoval 33 aktívnych súdnych konaní, pričom 14 z nich bolo v priebehu roka právoplatne skončených a 19 zostávalo aktívnych aj na jeho konci. Za každým z týchto konaní pritom stojí konkrétny človek a rozhodnutie, ktoré môže zásadným spôsobom ovplyvniť jeho život – jeho osobnú slobodu, možnosť rozhodovať o sebe, rodinný život či bývanie. „Do súdneho konania nevstupujeme preto, aby sme nahradili advokáta alebo rozhodovali namiesto súdu. Vstupujeme vtedy, keď zdravotné postihnutie človeka má pre konanie podstatný význam a zároveň existuje konkrétny dôvod, pre ktorý jeho práva potrebujú zvýšenú ochranu. Našou úlohou je priniesť do konania pohľad, ktorý by v ňom inak mohol chýbať – pomenovať bariéry, upozorniť na osobitné potreby človeka a prispieť k tomu, aby sa o jeho právach nerozhodovalo bez neho alebo bez zohľadnenia dôsledkov, ktoré preňho rozhodnutie môže mať,“ vysvetľuje komisárka Zuzana Stavrovská. Ochrana práv je spoločným dielom Za desať rokov činnosti sme sa naučili, že na ochranu práv neexistuje jeden univerzálny nástroj. Niekedy stačí upozorniť na problém a hľadať riešenie s príslušnou inštitúciou. Inokedy je potrebné vydať stanovisko, navrhnúť opatrenie na nápravu, obrátiť sa na prokuratúru, vstúpiť do súdneho konania alebo skúsenosť jedného človeka pretaviť do návrhu na zmenu pravidiel, ktoré ovplyvňujú životy mnohých ďalších. Účinná ochrana práv preto nespočíva iba v tom, koľko podnetov úrad vybaví, koľko monitoringov uskutoční alebo do koľkých súdnych konaní vstúpi. Jej skutočný význam sa ukáže vtedy, keď sa človek so zdravotným postihnutím dokáže svojho práva reálne domôcť – a keď skúsenosť z jedného prípadu pomôže predísť rovnakému problému u ďalších ľudí. Komisárka je pritom jednou zo súčastí systému ochrany práv. Môže problém pomenovať, preskúmať postup zodpovednej inštitúcie, navrhnúť nápravu alebo využiť ďalšie nástroje, ktoré jej zveruje zákon. Skutočná náprava však často závisí od toho, či na jej zistenia a odporúčania nadviažu tí, ktorí majú právomoc alebo možnosť situáciu zmeniť, a preto sa usiluje o sieťovanie tejto pomoci Ochrana práv ľudí so zdravotným postihnutím je preto výsledkom spolupráce mnohých – orgánov verejnej moci, súdov, prokuratúry, polície, samospráv, poskytovateľov služieb, odborníkov, občianskej spoločnosti, ale aj samotných ľudí so zdravotným postihnutím a ich blízkych. Desať rokov našej práce tak potvrdzuje aj jednoduchú skúsenosť: účinná ochrana práv nevzniká izolovane v jednej inštitúcii. Vzniká tam, kde každý využije svoje kompetencie a prevezme svoj diel zodpovednosti za spoločný výsledok. TASR o tom informovala Anna Morávková z Úradu komisára pre osoby so zdravotným postihnutím (ÚKOZP). UPOZORNENIE: TASR zverejňuje vyhlásenia, stanoviská, oznámenia v pôvodnom znení, dodanom zadávateľom, bez redakčnej úpravy. Zverejňovanie vyhlásení, stanovísk a oznámení orgánov verejnej moci vykonáva TASR v zmysle § 3, ods. 5 zákona č. 385/2008 Z. z. o Tlačovej agentúre Slovenskej republiky ako službu vo verejnom záujme. lul