Keď si Archimedes v kúpeli uvedomil zákonitosť nadľahčovania do kvapaliny ponáraného telesa a jej dopad, s nadšením vraj vyskočil, utekal Sirakúzami a kričal do okolia toto prekvapivé zistenie. Za to, že sa od radosti zabudol obliecť, dostal údajne mravnostnú pokutu. Za objav uznanie dejín. Veľkonočné sviatky sú všeobecne považované za najväčšie sviatky kresťanstva. „Vstal, niet ho tu, a my sme sa s ním stretli“, to bolo zistenie, ktoré hnalo učeníkov, očitých svedkov, neustále o ňom hovoriť. Zatvárali ich za to do väzenia, bili i zabíjali, no oni nemohli mlčať. Nielen od radosti. Je to zvesť, na ktorej v istom a to zásadnom zmysle stojí a padá všetko. Otázka prázdneho hrobu sa totiž netýka len historicity Ježišovho pochovania a vzkriesenia. Nevyhnutne sa týka každého človeka, akokoľvek sa vydáva za ateistu či prakticky sa pred ňou skrýva. Vôbec pritom nejde o cirkevnícke strašenie, ani o unikanie do mimozemských svetov. Prázdna hrob znamená do nekonečna otvorenú životnú perspektívu a tá ma zásadný dopad na kvalitu súčasného života. Inak by bola pravdivá sartrovská definícia žitia ako pomalého procesu zomierania už od chvíle narodenia. „Cogito, ergo sum“ – myslím, teda som, vyhlásil Descartes. „Spero, ergo vivo“ – dúfam, teda žijem, dodal Bertold Brecht, i keď hovoril o pozemskej nádeji. O transcendentnej to platí nepomerne viac.
Definitívny koniec a zánik na miestnom cintoríne si vieme predstaviť len ak ide o druhého človeka. Končí, keď v nás zapadnú spomienky na neho. Vlastné nebytie si nevie predstaviť, a najmä pripustiť, nikto z nás. O to menej, o čo neodvratnejšie sa blíži taký okamih.
„Bez Veľkého piatku nič nie je veľké“ – vyjadruje Milan Rúfus básnickou rečou spojitosť medzi posolstvom kresťanskej Veľkej noci a bežným životom každého človeka. Pár ľudí si vyslúžilo relatívne „nesmrteľnú“ slávu. Bez napojenia na večný život však nič nemá večné trvanie a neodvratne zaniká. Kríž nie je len krutá šibenica. Je symbol, ktorý cez prvú Veľkú noc nadobúda účinnú moc. Jeho zvislé rameno spája nebo so zemou a priečne objíma všetkých ľudí. Že samotní kresťania často nežijú z tejto skutočnosti nič nezoslabuje na nej samej. Smrť je nevyhnutnosť, život túžba a kríž ponuka. Prázdny hrob pod Golgotou cesta. I keď sme v súčasnej duchovnej atmosfére naklonení skôr pluralizmu a riešenie základných životných otázok vytláčame z jozefinistických sakristí do individuálnej intimity, kde si ich rieši každý sám pre seba, Veľká noc ako skutočnosť je výzva položiť si niekoľko základných otázok a pohľadať niekoľko rozhodujúcich odpovedí. Nie je prejavom nezávislosti zavrhnúť niečo prv, než by sme to spoznali. I keď tohoročný Veľká noc nachádzala mnohé oblasti pod snehom, Veľká noc, to sú jarné sviatky. A jar je i v prírode znovuzrodením. Stačí pozorovať, čo dokáže prebudiť pár hrejivých lúčov slnka. „Nikto nedá, čo sám nemá“. Túžba po večnom živote patrí k našej podstate, jej naplnenie nás však nedostižne presahuje. Preto otázku o Veľkej noci nosí v sebe každý z nás.
