Kým si patológovia nenosia prácu domov, nemožno hovoriť o období workoholizmu. Fakt je však ten, že ak pracujete v médiách, tak máte homework, či sa vám to páči alebo nie. Patalóg si musí prácu doniesť v taške alebo v aute, za človekom z média chodieva práca sama. Rádio Vás nájde všade, kde je signál. Ak pracujete v novinách či v agentúre, tak sa pre vás celý reálny svet stáva správou, témou. Ak pracujete v STV, tak sa pre vás každý smrteľník stráva potenciálnym riaditeľom.
Pred médiami sa nedá len tak ujsť. Pobyt mimo civilizácie v pralese či celebrity campe je síce trendový, ale nie je to obvyklý spôsob života. Plazmový televízor z Vianoc, zamknutý pred deťmi v pivnici na zemiaky, tiež veľa nerieši. Ak uvažujem ďalej o trochu morbídnom vzťahu patológov a médií, tak mi napadá, že žiadna iná profesia nemá v médiách toľko objektov svojej práce, ako práve patológovia. Bežný človek, kým dospeje, vidí v televízii vyše 10 000 mŕtvol. Naozaj, je z čoho vyberať. A čo sa dá proti tomu robiť? V zásade nič prelomové. Môžete vysvetľovať doma deťom, že úder naozaj bolí, aby ich nepostihla úplná desenzibilizácia. Máme už kvóty na emisie, možno raz budeme mať aj kvóty na počty mŕtvych v televízií počas jedného večera.
Povráva sa, že sa netreba báť mŕtvych, ale živých. Nuž, niečo na tom bude. Mŕtvoly v televízii síce pôsobia na naše vedomie i nevedomie, ale oveľa viac nás manipuluje to, čo je živé, aktuálne : správy. Čiara je zodpovednosť, hovoria maliari. Každou čiarou vydeľuješ svet. Keď toto hovoria maliari, aká je potom zodpovednosť novinárov, ktorých dosah je neporovnateľne závažnejší? Správa v médiách je informáciou, nástrojom poznania i spôsobom mučenia. Keby sa dnes našiel nový spasiteľ, tak ho v tomto veľkonočnom čase možno neukrižujú, ale vyjde na titulke v bulvári, alebo večer v správach. Popravia ho aj bez klincov. Znakom našej civilizácie už nie je iba kríž, ale aj ovládač, prípadne video na You Tube.
Svet prostredníctvom médií vyznieva drastickejší ako je v skutočnosti. Udalosti a katastrofy, ktoré sa na vás rútia zo spravodajských relácií, vytvárajú dojem, že dnešná zem nie je to správne miesto pre život. Človek zo stredoveku by musel našu dobu pokladať za nesmierne krutú. Mŕtvoly a pitvanie súkromia čarodejníc, ktoré chcú byť celebritami, to nie je nič pre krehké duše zo stredoveku.
Ľudia majú tendenciu vnímať výnimočné javy intenzívnejšie ako tie všedné : násilie, vraždy, katastrofy, podvody, zakrývajú rutinnú všednosť. Pritom šťastie spočíva často práve v rutine, v minimalizovaní náhod : nevyhráte síce v televíznom kvíze, ale neprejde vás auto. Osud Khaina a Ábela je v móde. Je to téma na titulnú stranu. Cudzia bolesť nám dáva pocit šťastia, že sa to nestalo práve nám. Vlastná bolesť však dáva veciam pravú mieru. Odlišuje podstatné od nepodstatného. Máme tisíc problémov, kým sme zdraví a jeden jediný, ak sme chorí.
V masovej kultúre vnútorný poriadok hodnôt neurčujú zákony, ale nositelia autority. Ak sa autoritou pre masy stanú bulvárne médiá, ktoré vychádzajú v ústrety vkusu najslabších článkov reťaze, má to negatívny vplyv na celú spoločnosť. Komerčné médiá prinášajú také postoje a hodnoty, ktoré slúžia na oslovenie a stabilizáciu ich cieľovej skupiny. Ak nikto, vrátane verejnoprávnych vysielateľov, neponúka alternatívu, vznikajú novodobé kolónie desenzibilizovaných ľudí s ovládačmi v ruke.
Keď sa pozerám v lekárni na to množstvo liekov, uvažujem, či náš krehký organizmus je schopný toto všetko zvládnuť. Chorobu aj liečbu. Lieky však majú dve výhody : niektoré sú na predpis a všetky vyžadujú mieru, čiže limitované dávkovanie. Vlastná krehkosť nás chráni. Ak rozmýšľame o tom, koľko správ z médií na nás denne vplýva, legitímne sa treba opýtať, čo to s nami vlastne robí. Médiá, našťastie, nie sú na predpis. Treba sa však učiť, ako s nimi narábať. Nie je problém v tom, že ľudia neveria ničomu, ale že uveria hocičomu. V neobmedzenom množstve informácií, ktoré na nás útočia, je nevyhnutné selekcia. Selekcia sa stáva diagnostickým znakom osobnosti. Závisí od vzdelania, skúsenosti, schopnosti odlíšiť, čo je fakt a čo PR text, odvolávajúci sa na zistenia organizácie s nesmierne vierohodným názvom.
Hľadajúc v danom mediálnom kontexte alternatívu k množstvu preexponovaných krvavých správ, k haváriám, musíme uvažovať o úlohe verejnoprávnych médií. Ak majú existovať, musia byť svojím programom odlíšiteľné. Mali by hovoriť, čo sa deje, aj prečo sa deje. Musia byť emocionálnym dejepisom. Mali by hovoriť o živote v čase, ale i o živote v hodnotách. Musia byť akceptované masou, čiže dostatočne atraktívne pre diferencované vrstvy ľudí, nielen pre zatrpknutých intelektuálov. Ide o schopnosť manažmentu odlíšiť podstatné od nepodstatného a správne nastaviť zdroje, ktoré prinesie zákon o koncesiách. STV nepotrebuje Kyklopa, s jedným okom, ktoré hľadí na budovy. Potrebuje tím, ktorý rozumie peniazom i programu. Televízia musí vyrábať, pretože len z dnešného vzniká večné. Ak sa v STV otvoria archívy z prelomu tisícročí, nájdeme v nich klip, v ktorom sa menia tváre riaditeľov tak rýchlo, že samotná zmena sa stáva princípom a zdanlivo i poslaním. Obsah sa vytráca.
Skutočnosť, i tá verejnoprávna, nie je momentálny stav, je to niečo závažnejšie. Verejnoprávne médiá musia pozerať dozadu i dopredu súčasne. Musia byť silné, kredibilné a dostatočne atraktívne. Inak strácajú zmysel ešte aj pre politikov. Nie budovy, ale obsahy nech sú prioritou. Metrosexuálom, celebritou i registrovaným partnerom už bol na Slovensku skoro každý. Je najvyšší čas hľadať nové obsahy.
