Je toto slovo spisovné? Možno takto sformulovať vetu? Kde sa píše čiarka? Nie je tento výraz čechizmus? Ako sa píše toto prevzaté slovo? Ako sa skloňuje tento typ podstatných mien? Dá sa utvoriť takýto tvar slovesa? S otázkami tohto typu a s množstvom iných sa stretávam každodenne. Samozrejme, vyplýva to z mojej profesie. Používatelia jazyka sa obracajú na Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV doslova s tisícami otázok. Telefonujú a píšu do jazykovej poradne, keď majú pochybnosti o tom, či používajú jazyk podľa zásad jazykovej kultúry, keď sa potrebujú informovať, ako sa vyjadriť spisovne, ako písať podľa pravidiel slovenského pravopisu atď. Spytujú sa profesionálni, ale aj bežní používatelia jazyka, niekedy kladú banálne otázky, na ktoré by sami mohli nájsť odpoveď v slovníkoch a príručkách, ale často sú to „tvrdšie oriešky“, ktorých „rozlúsknutie“ vôbec nie je jednoduché. Na množstvo otázok odpovedám aj na rozličných prednáškach a besedách o jazyku. Teší ma záujem prítomných, ich chuť učiť sa, zápal, s akým diskutujú o rozličných problémoch týkajúcich sa jazykovej kultúry a štylistiky. Majú bežné aj zvláštne jazykové problémy vyplývajúce z každodenných komunikačných situácií, ich otázky sú niekedy veľmi náročné a svedčia o tom, do akej hĺbky sa jazykom zaoberajú. Takéto stretnutia sú pre mňa veľmi dôležitou spätnou väzbou a zároveň inšpiráciou. Je užitočné vedieť, čo používateľov jazyka zaujíma a čo ich trápi. Dokonca aj v mimopracovnom živote sa ma známi pýtajú, ako štylizovať, ako používať jazyk, čo je spisovné a čo nie. A nezáleží na tom, aké majú vzdelanie, jednoducho majú záujem vyjadrovať sa spisovne, presne, jednoznačne a zrozumiteľne.
Niektorí používatelia jazyka uspokojujú svojimi otázkami len potrebu „napraviť“ svoj vlastný prejav, uistiť sa, že nespravili chybu, ale mnohých zaujímajú otázky jazyka vo vzťahu k verejnej komunikácii, „leží im v žalúdku“ najmä jazyk v médiách. Upozorňujú na chyby, kritizujú, nie sú ochotní akceptovať nedostatky profesionálov, neradi im odpúšťajú prešľapy či prehrešky proti spisovnej slovenčine. Predpokladajú, že profesionál má byť virtuóz v ovládaní jazyka – svojho pracovného nástroja, a to sa týka nielen používania spisovného jazyka, ale aj funkčného využívania ostatných útvarov národného jazyka. Tento kritický pohľad je pochopiteľný, keď si uvedomíme, aký vplyv má verejná komunikácia na jazykovú prax, i to, že jazyk plynúci z mediálnych kanálov je pre mnohých používateľov jazyka zdrojom vzorovej komunikácie.
Čo také množstvo otázok signalizuje? Nedostatočný, slabý základ vedomostí zo základnej školy, absenciu rétoriky, štylistiky a jazykovej kultúry na strednej škole či nezáujem o čítanie napríklad krásnej literatúry? Alebo to množstvo otázok prezrádza hlbší záujem o jazyk, dobrý vzťah k slovenčine?
Za primeranejšiu pokladám druhú možnosť – väčšinou ide o dobrý vzťah k svojmu rodnému jazyku. Tí, čo kladú otázky, zrejme pochopili, že používanie spisovného jazyka netreba vnímať ako akési obmedzenie, bránenie v rozlete či uzavretie sa do klietky pravidiel, skôr naopak. Spytujúcim sa záleží na tom, aby ich prejav bol kultivovaný, vedome si ho cibria a zlepšujú. A to je jedna z ciest, ako si získať vážnosť, rešpekt a uznanie okolia. Dobré ovládanie spisovného jazyka dovoľuje každému používateľovi jazyka tvorivo narábať so svojím rodným jazykom, využívať naplno bohatstvo našej krásnej slovenčiny.
Pozitívom je aj fakt, že čoraz viac používateľov jazyka sa obracia na Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV a na jazykovedcov s dôverou ako na autoritu, ktorej odpovede uplatňujú v jazykovej praxi. Neobávajú sa, že im jazykovedci budú čosi nariaďovať a vnucovať, chápu, že jazykovedci používateľov usmerňujú, že im problematiku používania jazyka vysvetľujú na základe rozsiahleho výskumu slovenského jazyka.
Samozrejme, nie je všetko okolo jazyka len akási idylka. Na problematiku jazykovej praxe nemožno hľadieť cez ružové okuliare. Problémov je veľa – a ustavične je čo zlepšovať, čo skúmať či riešiť. Jazyk je dynamický útvar, odzrkadľujú sa v ňom všetky spoločenské aj politické zmeny, jazyk žije so svojím národom. Nikto, kto chce narábať s jazykom na istej úrovni, nemôže zaspať na vavrínoch, mať pocit, že už všetko vie... Človek sa učí celý život. Paradoxne čím viac toho vie, tým väčšmi pochybuje, kladie si otázky, overuje svoje vedomosti... Odpovede na otázky môžu byť obšírne aj stručné, treba však vedieť, že národný jazyk nie je len spisovný jazyk, ale jeho súčasťou sú aj nespisovné útvary, ktoré majú uplatnenie v určitých špecifických komunikáciách, napríklad v beletrii na charakterizáciu postavy a pod. Nie je teda všetko len čierne alebo biele...
Spolu s Tlačovou agentúrou Slovenskej republiky začíname jazykovú poradňa vo forme stručných usmernení týkajúcich sa chýb, ktoré sa často robia v jazykovej praxi, v komunikačných situáciách, v ktorých je náležité používanie kodifikovanej podoby slovenčiny. Nuž, berte, prosím, tieto stručné rady ako príspevok k zdokonaľovaniu jazykového prejavu každého, kto o to má záujem.
