Mať doma hlúpu ženu je čisté peklo. Emil má doma presne taký model, volá sa Marta. Variť sa jej nechce, prať sa jej nechce, len by sa po svete vozila a svojmu mužovi svojou lenivosťou a hlúposťou hanbu robila. Poviete si – načo si ju bral? Lenže láska vie byť zlomyseľná potvora.
- Čo to máš pod posteľou? - opýtala sa Marta muža, len čo si v sobotu pretrela oči.
Práve vstávali. Emilova žena bola taká hlúpa, že si odvčera nepamätala, čo treba robiť, ak chce človek vstať z postele ako človek. A tak každé ráno z postele jednoducho spadla. Až keď jej manžel Emil pekne poporiadku vysvetlil, že najskôr sa musí ohnúť v páse, potom spustiť nohy na podlahu a nakoniec sa zasa v drieku vystrieť, podarilo sa Marte vstať z postele na ľudský spôsob.
V tú sobotu sa Emilovi fakt nechcelo vstávať, aby žene ukázal, ako sa vstáva, lebo veď bola sobota. V sobotu a nedeľu Emil totižto nerobil nič, len chodil na ryby. Cestou k rybníku sa zakaždým zastavil v kostole. Aby sa pomodlil za ryby a rozum svojej ženy. Nepomáhalo to. Teda vo veci jeho ženy. Ryby brali ako divé, ale žena ostala nepolepšená a Pán Boh na oltári len bezmocne rozhadzoval rukami. A tak v tú sobotu Emil ležal v posteli, jeho hlúpa žena ležala na dlážke, zízala pod posteľ a stále dookola opakovala : - Čo to máš pod posteľou? Čo to máš pod posteľou? Čo to máš pod posteľou...?
- ... starý hrniec s tekvicovými jadierkami. Budeme ich lúskať, keď príde zima.
Nebola to pravda. Jedného dňa sa totižto stal zázrak. Emil vytiahol z rybníka otlčený hrniec plný zlatých mincí. Povedal si, že toto žene povedať nemôže. Čo by si jej slabý rozum s takým veľkým zázrakom počal? A čo ešte potom s toľkým bohatstvom? Tak jej povedal, že sú to tekvicové semiačka. Tie žena nemá rada a hrncu dá pokoj, pomyslel si Emil.
Múdry je ten môj muž, povedala si Emilova žena, keď odišiel na ryby a ona sa pobrala na trhovisko. Manžel Emil jej nechal na kredenci podrobný návod na použitie dverí, schodov, prechodu pre chodcov a nákupného košíka. Na stole ležal zoznam vecí, ktoré bolo treba do rybacej polievky a peniaze na nákup. Oboje stačilo odniesť vedúcej samoobsluhy, a to, čo tam za to dostala, priniesť domov. Celé leto to takto pekne šlo, a keď sa Emil vrátil z rybačky, spolu uvarili halászlé, čiže pálivú rybaciu polievku.
Múdry je ten môj muž, veru múdry, chválila sama pre seba Marta svojho muža aj v prvú jesennú sobotu, lebo zase raz sa jej všetko pekne podarilo, presne tak, ako jej to mužíček na lístok napísal. A pripísal jej, aby si vzala aj klobúk, keby sa ochladilo. Už vychádzala zo samoobsluhy, keď tu zrazu – bác! Napadlo jej, že sa blíži zima a ona veru tekvicové semiačka rada nemá. Napadlo jej to preto, lebo v samoobsluhe na polici zbadala oriešky. Solené oriešky v peknom malom košíčku. Múdry je ten môj muž, veru múdry, ale ani ja som nie hlúpa. Tekvicové jadrá do jari žuť nebudem. Doma preštudovala mužov návod na použitie dverí, schodov, prechodu pre chodcov a nákupného košíka ešte raz a ešte raz ho použila. Samozrejme, znova si dala na hlavu klobúk a pobrala sa do samoobsluhy. Tentoraz aj so starým hrncom spod postele pod pazuchou.
Ja vám dám starý otlčený ale veľký s tekvicovými jadierkami, a vy mne dajte nový lakovaný ale malý s orieškami, položila Emilov poklad predavačke na pult. Tá sa chvíľu pozerala na zákazníčku, chvíľu na hrniec, chvíľu do hrnca, chvíľu len tak do neznáma, potom dlho gúľala očami a prehĺtala naprázdno, až nakoniec súhlasila.
Múdry je ten môj muž, veru múdry, ale ani ja som nie hlúpa, opakovala si Emilova žena, keď niesla nový malý košík orieškov domov. Nový košík je predsa lepší, ako starý hrniec, a tekvicové jadrá sa s orieškami nedajú ani porovnať, hovorila si, kým čakala na muža, koštovala oriešky a tešila sa, ako ju muž pochváli. No lenže sa pomýlila. Keď muž prišiel domov, na svoju ženu veľmi nakričal! Lenže už bolo neskoro. Poklad bol fuč, o orieškoch ani nevraviac, lebo každý vie, že kto raz začne jesť oriešky, neprestane, kým ich nezje všetky. A potom ho bolí brucho. Nuž i u Ďatkovcov tak bolo. Martu bolelo brucho a Emila hlava. Navrhol žene, aby si vzala ten svoj klobúk, lebo sa idú prejsť do lesa. Žena súhlasila. Nevedela, že ju tam jej muž chce zakopať. Pôvodne to nevedel ani Emil, chcel ju zamordovať len tak, holými rukami, a niekde zahodiť, taký bol zúrivý. Ale potom zbadal za dverami lopatu, a tak sa rozhodol, že ju zakope, aby už nikam nechodila a žiadne hlúposti nerobila. Marte nebolo podozrivé, že si Emil berie na prechádzku lopatu, lebo veď bola hlúpa. Ale keď ju zakopal po krk do zeme, trochu sa zadivila a opýtala sa: - A ako teraz pôjdem domov, muž môj? - Nepôjdeš, tu budeš. Aby si sprostosti nerobila, a orieškami sa neprepchávala, - odvetil jej ten, hodil si lopatu na plece a pobral sa z lesa preč.
Keď žena osamela, trocha si poplakala. Robila to skoro zakaždým, keď ostala sama doma. Tak aj teraz tak. Kým doplakala, na les padla tma, na ženu únava a tak tam zaspala, s hlavou nabok, celá rada, že ráno nespadne z postele, lebo veď vlastne nemusí vstávať, keď spí po stojačky. V tom svojom klobúku vyzerala ako hríb, čo narástol nakrivo. Snívalo sa jej, že je sobota, a že jej muž nešiel na ryby, ale vzal ju na výlet, a boli tam kolotoče a on jej vystrelil ružu. Prásk! Prásk! Dve ruže!!
Neboli to ruže! Boli to zbojníci. A ten praskot, to boli suché konáriky pod ich nohami. Prišli do lesa rozdeliť si včerajší lup. Olúpili predavačku, ktorá sa pochválila kamarátke, že vymenila košík orieškov za hrniec zlatiek, tá to povedala ďalšej kamarátke, tá zasa ďalšej, až to vedelo celé mesto, a tak, keď šla predavačka z práce domov, klopli ju po hlave a hrniec zlatiek jej vzali. Položili ho do trávy. Prásk!! Praskla ďalšia vetvička. Skôr vetva. Hrniec bol ťažký.
Aha, môj hrniec, - ozvalo sa z trávy, keď boli lúpežníci uprostred porady, vlastne zvady, lebo každý chcel pre seba najväčší diel koristi s poukázaním na to, že to on predsa urobil najväčší kus špinavej roboty. Ruvali sa ako psi, keď sa z trávy ozvalo to, čo sa ozvalo – aha, môj hrniec! A že sa im zamarilo, že je to ten istý hlas, čo zjojkol, keď predavačku pacli po hlave, vyľakali sa, a okamžite frnkli na všetky strany, s výkrikmi ´ja som ju nezabil!´, ´ja som ju nezabil!´, lebo zlodeji sú najpoverčivejší ľudia na svete, hneď po hercoch, spisovateľoch a politikoch. Prvé, čo im napadlo, bolo to, že si po hrniec prišiel predavačkin duch a teraz ich všetkých zamorduje presne tak, ako oni zamordovali predavačku. Niektorým z nich napadlo vari aj to, že tú predavačku nezamordovali poriadne, a toto je pomsta za fušersky odvedenú zbojnícku robotu, ale to ich vôbec nespomalilo. Utekali ozlomkrky a na hrniec so zlatkami radšej úplne, ale úplne zabudli.
Zato Emil, Martin muž, myslel na svoj stratený poklad celú noc. Ako sa blížilo svitanie, bolo mu stále mene jasné, koho tým vlastne myslí. Či starý hrniec so zlatkami z rybníka, alebo ženinu hlavu s klobúkom. Pričom o rybník a klobúk ani tak nešlo, ako skôr o to, čo bolo vnútri.
... ani neviem, muž môj. Len som otvorila oči, a bol tu, - povedala Marta Emilovi, keď ju zobudil, vyhrabal zo zeme a spýtal sa, ako sa k nej hrniec dostal. Neveril vlastným očiam! Ani ona neverila vlastným očiam. Ale vzápätí obaja radi uverili. Pred nimi sa v tráve bachorilo hrnčisko, a tekvicových semiačok v ňom bolo hádam ešte viac, než na začiatku tohto príbehu.
Pýtate sa, prečo to Marta všetko urobila? Počúvajme teda toto: - Ale prestaň už s tými tekvicovými semiačkami, - štuchla Marta muža pod rebrá, keď kráčali domov. - Keby si mi bol hneď pravdu povedal, lepšie sme sa mohli na zimu nachystať. Lenže keď ty tak, potom aj ja tak, povedala som si. Chcel si prekabátiť svoju dobrú ženu, a vidíš, nevyplatilo sa! A všakže ma vezmeš na výlet, keď už nemusíš každú sobotu a nedeľu utekať pred svojou hlúpou ženou na ryby?
Emil prikývol, zvesil hlavu a dal sa do rozmýšľania. Kým prišli domov, slovka neprevravel. Lebo kým nevyrieši, kto je u nich doma naozaj hlúpy, spokojne spávať nebude. Aj keď v lese našiel namiesto jedného pokladu hneď dva!
Nuž, láska vie byť naozaj zlomyseľná potvora.
