Mal by sa podávať celosvetový prípitok. Šéfka americkej diplomacie Hillary Clintonová a jej ruský kolega Sergej Lavrov reštartovali rusko-americké vzťahy. Použili pritom efektné červené tlačidlo ako z jadrového kufríka. Obe mocnosti sa chcú spolu rozprávať o odzbrojení. Fajn. Človeku sa síce natíska zlomyseľná otázka, čo vlastne robili doteraz, ale nevadí. Nikdy vraj nie je neskoro! Za predpokladu, že celý svet ešte nevyzerá ako reprofoto Černobyľu. To by naozaj bolo trošku "po funuse".
Význam obnovenia dialógu dvoch hlavných atómových aligátorov netreba v rybníku svetovej politiky podceňovať. Zmluva o nešírení jadrových zbraní zúfalo potrebuje reparát. A víziu do budúcnosti. V jazierku s ťažkou vodou sú totiž ďalší predátori, ktorí odstrašujúco cvakajú zubami s atómovými plombami. Alebo bombami... S potešením dráždia ostatných rivalov a sú ochotní pobiť sa o mocenskú prevahu za každú cenu. Celý svet počul, keď iránsky prezident Mahmúd Ahmadínežád povedal, že BR OSN môže prijať hocikoľko rezolúcií - úsilie Iránu to neoslabí. Želiezka v atómovom ohni má i Severná Kórea, sústavne sa klbčia Pakistan a India. Stabilite stredoázijského kontinentálneho "jadra" to neprospieva ani náhodou.
Washington z jadrových ambícií Teheránu znervóznel, ale príležitosť využil účelovo. Plánovaným inštalovaním protiraketového štítu v Česku a Poľsku sa asi skôr chcel dostať na kobylku Rusom než Iráncom. Darmo Moskva argumentovala, že na takú vzdialenosť sa iránske rakety môžu dostať nanajvýš ceruzkou po vojenskej mape! Teraz nová administratíva amerického prezidenta Baracka Obamu hľadá spojencov na všetkých svetových stranách. Veď žijeme na jednej planéte, čelíme rovnakým výzvam. Otepľovanie, klimatické zmeny, energetické problémy, scvrkávajúce sa zásoby surovín, no v súčasnosti najmä – finančná a hospodárska kríza.
Medzinárodný menový fond (MMF) priznal, že situáciu nezvládol. Za čo finanční čarodejníci celé roky brali platy, ktoré by uživili polovicu Afriky, to sa svet asi nedozvie. Zlyhali, odpustime. Veď ryža ešte niekedy zlacnie. Dejiny nás však učia, že po každej veľkej kríze príde (bohužiaľ) vojna. Ničivá, nemilosrdná, deštruktívna. A na troskách ľudských osudov zbrojársky priemysel naštartuje ekonomiku. Šialene kruté? Kruté určite, ale potenciálne možné.
V roku 1950 žilo na matičke Zemi približne 2,5 miliardy ľudí. V roku 2005 to už bolo 6,5 miliardy. Odhady OSN hovoria, že v roku 2050 bude na našej milej malej planéte pobehovať 9,1 miliardy až 11,8 miliardy ľudí. Necítite, ako v rybníku dochádza kyslík? A možno aj pitná voda, o ktorú sa mnohí budú chcieť pobiť. Alebo o ňu budú musieť bojovať, veď kto už komu dá niečo na svete zadarmo. Zdroje sa míňajú, hladných krkov pribúda, zbrojný potenciál narastá. Ktosi múdry raz povedal, že nevie, aká bude tretia svetová vojna. Tá štvrtá by však bola – s lukom a šípmi.
Najväčší podiel zodpovednosti za osud ľudstva majú tí najsilnejší, predátori dejín. Krajiny s najväčšou ekonomikou, najväčším vojenským potenciálom a najväčšími armádami musia mať vo vzájomných vzťahoch jasno. Hrali Moskva a Washington doteraz poker so zvyškom sveta, alebo si len "skúšali svaly" v politickej šou? Ani jeden totiž nemôže použiť jadrovú zbraň voči tomu druhému. Zničili by sa navzájom a nás ostatných by pritom spláchli. Nie nadarmo sa hovorí, že po nás potopa.... Rusko a USA si celé roky brnkali na nervy vojensko-politickými trikmi dávno zašlej éry. Kým sa hrali na "slepú babu", za chrbtom im v rybníku vyrástli iné šťuky.
Už po doznení studenej vojny nechýbali úvahy o tom, že konflikt medzi Východom a Západom sa presúva na inú os – vzniká problém sever a juh. Podľa niektorých analytikov hrozí zrážka civilizácií, moslimský svet kontra európska a americká kultúra. Washington a Moskva túto takmer nostradamovskú predpoveď povodne odvrátiť nedokážu, ak si budú navzájom prepichovať gumené Noemove archy na zelené palivo slov. Obe strany situáciu dlhodobo podcenili. V tieni ich sporov hrdo zdvihla ekonomickú (i vojenskú) hlavu silná Čína. Má v rybníku svetovej politiky svoje siete! Peking tak zmocnel, že ho Clintonová na svojej prvej zahraničnej ceste nemohla obísť. Prekvapenie, ktoré sa dalo čakať. Americká Socha slobody v 21. storočí podáva prst čínskemu drakovi. A Moskve červené tlačidlo. Nedelí, ani nenásobí, čo na ňom vlastne bolo napísané. Je to reštart. Preťaženie už bolo. Môžeme len dúfať, že politici nezostanú iba pri prípitkoch - či s ohnivou vodou alebo ruským šampanským.
