„Naše duše nestihli dôjsť za telom,“ povedal indiánsky náčelník po tom, čo vystúpil z rýchlo idúceho vlaku. Sadol si so súkmeňovcami vedľa koľajníc a dlho mlčky čakali, kým sa tak stane. Spomeniem si na tento príbeh vždy, keď premýšľam o novembrových udalostiach spred osemnástich rokov. Dali sme tejto krajine novú formu, no stále do nej hľadáme správne obsahy.
V roku 1989 som bol prvák na vysokej škole. A poviem vám, že už od začiatku novembra sme všetci tušili, že to nebude len taký hocijaký mesiac. Totižto, pripravovala sa imatrikulácia, literárna exkurzia po Slovensku a niektorí z nás mali narodeniny. Nevedeli sme, že popri tom všetkom stihneme robiť revolúciu. To už v živote tak býva : plnia sa nám iné sny, ako sme pôvodne chceli...
Už koncom novembra sme založili študentské noviny. Písali sme do nich také veci, ktoré si aj najväčší slovenskí disidenti šepkali pri spovedi a posielali zásadne len v klinovom písme. Za dva dni a dve noci sa ich predalo len na východnom Slovensku 60 000 výtlačkov. Písali sme ako slobodní ľudia, s kritickými gestami mladosti. Hovorili sme otvorene to, čo sme pokladali za správne. Nemali sme problém dať priestor ani opačným názorom. Ľudia nám trhali noviny z rúk. Uverili, že práve oni boli ponížení a zaslúžia si byť povýšení. Nie každému sa to podarilo.
Vtedy sa nám zdalo všetko jednoduché. Od zvýšenia kultúry ubytovania na internátoch až po cestu do Európy. Každý chcel všetko rýchlo. Neuvedomili sme si, že ak ideme skratkou, budeme meškať. Osud má vždy viac času ako tí, ktorí od neho niečo chcú.
Najprv sme bezhlavo utekali vpred. Rozbehli sme sa na po obchodoch Západu, natešení ako družstevná kravka Jula v ďateline. Úver v banke dostal každý, kto sa dokázal podpísať, škodovky na parkoviskách čochvíľa vymenili len mierne ťuknuté fordy... Potom sme začali pochybovať, vybuchovať, deliť sa a súperiť. Povyhadzovali sme tvrdé a nechutné žuvačky, ktoré nám priniesol prastrýko z Ameriky. Pribúdalo áut i bielych koní. Živých i mŕtvych... Niektorí medzitým zostarli, iní i zmúdreli.
Počas týchto polemík a súbojov dorástla generácia, ktorá nezažila socializmus, november 89 je pre nich dejepisná štatistika, slobodu vnímajú ako úplne normálnu vec. . Niečo ako mobil, či MP4 prehrávač. Vynálezy svojej doby pokladáme vždy za prirodzené... Vlastne je to tak správne. Sloboda by nemala byť luxusom.
Hneď začiatkom roku 1990 som sa ako člen slovenskej delegácie zúčastnil návštevy v USA. Chodievali sme po amerických univerzitách a skúšali dohadovať prvé výmenné pobyty pre študentov, rozbiehal sa tretí sektor. Spomínam si dodnes na nočnú diaľnicu medzi New Yorkom a Washingtonom, fosforeskujúce pruhy, Paula Simona z autorádia, prijatia na univerzitách a na skvelý pocit slobody a voľnosti ako po maturitách. Odvtedy som bol v USA mnohokrát, videl som plusy i mínusy tejto krajiny, ale ten prvý zážitok slobodného sveta v človeku zostane, uložený na hardisku duše. Pravidelne sa k nemu vraciam, pretože čas od času nezaškodí znovu si pomenovať samozrejmé veci.
Udalosti zamatovej revolúcie navodili lyrickú atmosféru lepšieho a krajšieho sveta. Ďalší dej bol však epicky, s presahmi k dráme. Mysleli sme si, že demokracia je cieľ, a ono to je neustály proces. Demokracia skôr pripomína špajzu. Nájdete v nej len to, čo do nej dáte. A trochu pripomína manželstvo. Nie je to ideálna forma života, ale je to spôsob, ako sa dá vyhnúť oveľa horším koncom. Demokracia sa nerodí príkazmi. Narastá ako koralový útes.
Nedávno otvorili v Čechách výstavu o zariadení domácnosti v osemdesiatych rokoch. Boli tam steny s valčekmi, skrine, umakartové jadrá... Všetko tak kruto nemoderné, ako len móda vie byť k tomu, čo bolo predtým. Zvlášť k veciam z obdobia za železnou oponou. A predsa som v tom cítil kus aj môjho života. Vzťah ku krajine sa formuje cez detail. Človek je doma tam, kde pozná ľudí i zvieratá podľa mena. Kde pozná podľa valčekov na stenách v polozbúranom dome, do akej doby ten dom patril. Socializmus je aj naša minulosť. V dobrom aj v zlom. Nemôžeme pred ňou utiecť ani do diaľok ani zabúdaním. Šťastie nie je na mapách. Zabúdajme na zlé, ale nie na poučenie zo zlého. V tom je princíp sociálnej fotosyntézy. Napriek postupu vpred, musíme občas cúvať v sebe. Z vlastnej vôle, nie vďaka učebnej pomôcke s názvom ÚPN. Minulosť nie je nikdy uzavretá.
„Ktorá cesta je pre ľudstvo najlepšia?“, pýta sa hrdina v Kunderovom románe. „Ktorákoľvek,“ znie lakonická odpoveď, „pretože ostatné by mohli dopadnúť ešte horšie“. Nie vo všetkom musíme s týmto konštatovaním súhlasiť, faktom však je, že nemáme recept na život. Nežijeme ako chceme, ale ako vieme.
Zo študentov novembra 1989 sú dnes štyridsiatnici. Pol života prežili v socializme, druhú v tranzitnej demokracii. Občas sa cítime ako na bowlingu : gule, ktoré sme v 89-tom zhodili, znovu stoja. Na tých istých miestach. Aj takto zložito si forma hľadá obsahy.
Vždy, keď začne v novembri snežiť, rozmýšľam o dušiach, ktoré nestihli dôjsť za telom. O chlapoch v posilňovniach i spoločnosti ako takej. A občas doma deťom hovorím, ako som sa v novembri 1989 spoznal s ich mamou. Bolo to počas revolúcie, xeroxovala letáky. Bojovali sme za slobodu, a potom sme sa vzali. Deti sa ma raz opýtali, či aj ženatý človek je vlastne slobodný. „Ako kde a ako ktorý,“ odpovedal som neurčito. Všetko závisí od slobody v krajine a od tolerancie.
