V jednej z najsledovanejších relácií slovenského televízneho priestoru Pošta pre teba možno vidieť, ako sa stretávajú blízki ľudia, ktorí z rôznych dôvodov na seba zabudli. Emocionálne napätie vrcholí v okamihu vzájomného spoznania: obaja hostia v televíznom štúdiu sa dívajú na seba cez pripravenú televíznu obrazovku a môžu sa rozhodnúť, či sa chcú stretnúť nielen pohľadom cez malé televízne okno zabudované v dočasne oddelenej stene, ale aj osobne, tvárou v tvár. Divák má pred sebou takrečeno dvojitú mediálnu kľúčovú dierku: sleduje, ako sa sledujú iní. Aj keď obrazovka v štúdiu zvyčajne zmizne a dojaté páry sa stretávajú a objímajú sa, divák v šere svojej obývačky zostáva nepriamym svedkom tejto expresívnej scény zvítania. Emocionálne zaujatie je – ako potvrdzujú ohlasy sledujúcich tento program – veľmi veľké, podobne ako divákov sledujúcich takto pripravované stretnutia ľudí v televíznom štúdiu.
Médiá dokážu, ako som sa usiloval dokumentovať na tomto príklade, uchovávať a potom sprostredkovať nielen to, čo sa stalo, ale aj akým spôsobom sa to stalo. Naučili sme sa emocionálne prežívať udalosti bez nároku na rovnaký priestor, niekedy aj čas: rovnako ako pred veľkoplošnou videoobrazovkou na námestí pri sledovaní úspechov obľúbených hokejistov či pri súťažení medzi účastníkmi počítačovej hry v internetovej kaviarni, tak aj pri sledovaní priebehu stretnutia ľudí, ktorí našli konečne cestu k sebe, dominuje citové prežívanie. Objavuje sa eufória, ktorá prichádza pri dosiahnutí vytúženého gólu, ale aj pri šťastnom sobáši hlavnej hrdinky nekonečnej telenovely či pri stretnutí otca so synom po mnohých rokoch pod dirigentskou taktovkou skúsenej moderátorky.
Spomínam si na slová kanadského filozofa médií Marshalla Mc Luhana, ktorý pomenoval predchádzajúce storočie ako storočie optické, ako éru, v ktorej na rozdiel od predchádzajúcej, „doby sluchu“ začal v komunikácii prevládať zrak a dokumentoval to zrodom a veľkou popularitou filmu. Pokračujúc v úvahách, ktoré umožňuje táto metafora, mohol by som povedať, že storočie, do ktorého vstupujeme, bude v znamení dominancie iného ľudského zmyslu – hmatu. Samozrejme, dotykový charakter správy, ktorú si ľudia vzájomne odovzdávajú, nevnímam fyzicky, telesne, ale skôr virtuálne, ako dotyk médiami a cez médiá. Pri takejto komunikácii nie je, ako som sa pokúšal ukázať na príklade Pošty pre teba, nevyhnutný fyzický kontakt v rovnakom priestore a čase, ale spoločne prežívané citové vytrženie, ktoré umožňuje vytvárať nový pocit spolupatričnosti, akéhosi „virtuálneho kmeňa“. „Dotknúť sa jeden druhého“ v tomto prípade znamená spoločne prežiť emóciami nasýtenú udalosť: najdôležitejšie je v tomto prípade „byť pri tom“, stotožniť sa, splynúť – hoci len sprostredkovane, pred blikajúcou televíznou obrazovkou.
Takéto mediálne „dotýkanie sa emóciami“ môže každý zachytiť aj na iných ukážkach mediálnej tvorby – napríklad na súťaži rodín, v slovenskom mediálnom prostredí donedávna známej pod názvom Hodina pravdy. Publikum pri sledovaní tohto programu zaujímala nielen odpoveď na otázku, či si zúčastnené rodinné družstvo poradí s náročnou úlohou, ale aj to, ako toto súťaženie emocionálne vyjadrí. Všetko bolo preto urobené tak, aby sa dotyk emóciami čo najviac uľahčil: popri dospelých boli pri súťažení prítomné aj ich deti a uchádzačom o výhru sú bezprostredne pred plnením úlohy predstavené ich „materializované sny“ (zvyčajne drahé veci, po ktorých rodina túži). Program v tomto zmysle vrcholil bezprostredne po skončení súťaže – oko televíznej kamery rovnako intenzívne zaujímalo, akým spôsobom sa účastníci súťaže tešia z hodnotných cien, ktoré získali, aj ako smútia pri neúspešnom pokuse získať to, po čom tak veľmi túžili. Samozrejme, slzy radosti a slzy smútku, ktoré sprevádzali túto reláciu, a najmä spôsob, akým sa vytvárali, môžu vyvolávať pochybnosti o etickej čistote takejto pohnútky (najmä v prípade zaangažovania detí), to je však už iná téma... Cez médiá sa teda učíme nielen poznávať život, ale aj spôsob, ako ho emocionálne prežiť: príkladom môžu byť tzv. lifestylové magazíny, ale aj obyčajné programy o varení, ktoré už nie sú len návodmi ako pripraviť isté pokrmy, ale aj príručkami o správnom vychutnávaní života. Preto sa v takýchto programoch nielen varí, ale aj komzumuje, predstavuje sa prostredie, v ktorom sa jedlo pripraví a rozprávajú sa „veselé historky z nakrúcania“.
Vrátim sa ešte k spomínanému ľudskému prahnutiu po „kmeňovej príslušnosti“, starému ako ľudstvo samo, ktoré médiá dokážu v časoch emocionálneho dotyku tak využívať: už takmer štyridsať rokov je v modernej populárnej hudbe známa úvodná skladba jedného z najznámejších hudobných diel súčasnej populárnej kultúry, platne britskej rockovej skupiny Pink Floyd začína tlkotom ľudského srdca a volá sa Speak To Me, (Porozprávajme sa). Chcem tým povedať, že v súčasnej mediálnej kultúre je fenomén dotyku dlhodobo prítomný, dnes však, zdá sa, vysoko prevyšuje nad ostatnými stránkami obsahu mediálneho posolstva. Takéto „emocionálno-dotykové správy“ možno dnes nájsť už aj v priestore spravodajstva – viacerí môžu poznať komické skeče Juraja Mokrého nahrádzajúce tradičné podoby predpovede počasia alebo známu zvieraciu bodku na konci televíznych novín jednej zo slovenských televízií... Koniec koncov, aj vzájomné uisťovanie sa o tom, že na seba myslíme, ktoré je dnes vo svete mobilnej komunikácie také populárne a ktoré mladí ľudia nazvali „prezváňaním“, je dôkazom o tom, že najmladší používatelia médií si dotykový charakter komunikácii cenia viac než čokoľvek iné. Médiá nám toto dotýkanie sa uľahčujú nielen v šoubiznise, ale aj v politike: ako je všeobecne známe, pri našej malej novembrovej televíznej revolúcii nestrieľal krížnik, ale cengali kľúče. Vďaka médiám a ich schopnosti prenášať dotyk emóciami vznikali pri priamych prenosoch z novembrových námestí mediálne obecenstvá, ktoré žijú pre tento okamih, „tu a teraz“. V spomínaných televíznych happeningoch z konca roku 1989 sme „tými druhými“ boli odrazu všetci: politici na tribúnkach, predáci pracovných kolektívov oznamujúci nadšenému davu, že aj mäsopriemysel je s vami, aj diváci v obývačkách, ktorí na okamih túžili byť spoločenstvom, ktoré sa už nikdy nedá zneužiť (ako na to šikovne poukázal o desať rokov neskôr Viliam Klimáček vo svojej Jawe nostalgickej). Reč Martina Luthera Kinga vo Washingtone, spev československého disentu na balkóne vydavateľstva Mellantrich v Prahe, ale aj skandovanie mnohotisícového davu pri triumfálnom návrate našich hokejových šampiónov v Bratislave – všade tam médiá spoluvytvárali obrady plné emocionálneho dotýkania sa. Ich vyjadrením sa stali slogany I have a dream..., To je ono...či Šatan nie je hráč, Šatan je boh!
Tak sa mi zdá, že túžba po mediálnom pokrme plnom emócií sa stala súčasťou nášho vlastného života intenzívnejšie ako túžba po inej potrave alebo po zachovaní ľudského rodu. Zachovajme si však triezvu myseľ – médiá netreba podceňovať, ale ani preceňovať: nadvláda človeka nad mediálnym svetom je ovplyvnená jeho schopnosťou pracovať s diaľkovým ovládačom...
Profil autora:
Doc. PhDr. Juraj Rusnák, CSc. (47) pôsobí ako vysokoškolský pedagóg na Katedre všeobecnej jazykovedy, fonetiky a masmediálnych štúdií FF PU v Prešove. Venuje sa problematike elektronických médií a popkultúre, teórii médií a semiotike textu a teórii komunikácie. Publikoval celý rad odborných štúdií v zahraničných a domácich periodikách. Je autorom monografie Komunikačné stereotypy a ich fungovanie v médiách, spoluautorom publikácie Interpretácia textov elektronických masových médií.
