Výber do kabinetu novozvoleného amerického prezidenta Baracka Obamu naznačuje rozhodnosť i ústretovosť nastupujúceho prvého muža USA. Na kľúčovom poste ministra obrany ponechal Roberta Gatesa, ktorý rezortu šéfoval aj v administratíve Georgea W. Busha. Citlivé a nemenej dôležité ministerstvo zahraničných vecí Obama „venoval“ svojej rivalke z demokratických primárok - Hillary Clintonovej. Kým ostatní ministri sa ešte len budú musieť vyfarbiť, v prípade bývalej prvej dámy a Gatesa netreba ťahať zajačikov z klobúka. Sú jasní a pre svet čitateľní.
Gatesom si Obama nielen zabezpečil istú kontinuitu v Pentagóne, ale tiež podporu republikánov pri rozhodovacích procesoch v háklivých otázkach vojenských ambícií USA. Šikovné. Okrem toho súčasný (a budúci) minister obrany nebol nijakým „bohom vojny“, skôr vecne a s veľkým prehľadom riešil to, čo zdedil po svojich predchodcoch. Zostáva dodať, že nie vždy rovnako rozvážnych.
Na jednej strane je zrejmé, že úsilie o kontinuitu mnohým veciam prospeje. Na strane druhej vyvoláva otázky, do akej miery to Obama a demokrati myslia so stiahnutím vojsk z Iraku vážne. Prijatá dohoda ani tak nezväzuje ruky Američanom ako Iračanom (musia vydržať). Nejde o žiadne „písmo sväté“, krok Bushovej administratívy sa vždy dá prehodnotiť a pozmeniť. Viac ako zrejmý je však ťah na Afganistan, tam chcú USA pritvrdiť.
Od pádu Talibanu v podstate situáciu pod kontrolu nedostali. Pakistan, dôležitý spojenec v regióne, vyzerá byť celkom mimo kontrolu. Neboli to vraj indické včely, čo im uleteli... Úprimne povedané, Američania sa v Afganistane nepoučili na chybách svojich predchodcov. Rusi svojho času povedali, že dobyť Kábul do rána nie je problém. No potom prídu nekonečné prebúdzania do dní partizánskej vojny. Medzitým sa Taliban stal jednou z najbohatších „firiem“ na svete. Ópiový biznis prekvitá, od pádu militantného hnutia vzrástla produkcia narkotík viac ako desaťnásobne. Medzinárodné sily pod vedením NATO vlastne nechtiac naliali peniaze do vreciek svojich protivníkov. Otvorili Pandorinu skrinku a chaos v krajine pohnal finančnú vodu na vojnový mlyn.
Roztočené lopatky tejto masakry chcú USA zastavovať s pomocou svojich spojencov, a tým všetky členské krajiny Severoatlantickej aliancie nadšené neboli. Bez širšej výmeny názorov sa ku konzensu neprepracujú ani náhodou, nastane čas diplomatických pretriasačiek. Hillary bude mať možnosť dokázať, že je ženou na svojom mieste a pevne na koni. Bývalá prvá dáma má široké medzinárodné kontakty, o tom niet pochýb. V čase úradovania jej manžela sa valila balkánska vojnová láva a štartovali stíhačky NATO. Malo to vyriešiť situáciu, ale ruku na srdce - prijateľné riešenie zainteresovaní nenašli dodnes. A kým demokrati v USA len nacvičovali vládne fanfáry v opozícii, svet sa zmenil. Konflikty medzičasom pridali do kroku. Nájsť Afganistan prstom na mape nie je také ťažké. Nájsť východiská, to už bude tvrdší oriešok.
Clintonová sa možno stále môže spoľahnúť na skúsenú Madeleine Albrightovú. Bývalá šéfka americkej diplomacie manželku exprezidenta počas predvolebnej kampane podporovala. Ktovie, či by ju nechala v kaši bezradnosti. Hillary si je však schopná aj sama „navariť“ ako v prípade tvrdenia, že na ňu v Bosne v roku 1996 čakala na letisku bojová haravara a guľky. Pri predvolebnom prerieknutí prichytili senátorku americké médiá. Niektorí pošmyknutie jazyka nazvali tvrdšie – klamstvom.
Pred bývalou prvou dámou stojí neľahká úloha dokazovania, že na tenkom ľade medzinárodných vzťahov nebude ťať jazykom do prázdna. Mediálna pamäť je potvora. Clinton, Albrightová i Bush to vedia. A Obama? Zostáva na ňom, či pochopí, že koňa americkej diplomacie teraz treba zaviesť trochu iným smerom. Aby svet nemal pocit, že sa na ňom rúti - jazdec bez hlavy. V prípade potreby nie je problém vymeniť ľudí v kabinete, zlý dojem sa už napráva oveľa ťažšie. Pritom v diplomacii imidž určite nie je nanič. Niekedy je to hlavne „imidžovka“.
Bush odchádza. Kovbojský klobúk a politické výstrely naslepo si berie domov do Texasu. Pripustil, že sa v mnohých veciach mýlil. Lenže gesto na rozlúčku obetiam žiadnej vojny život nevráti. Šéf Bieleho domu odchádza do krajiny kaktusov, ani Obamovi však ruže nepokvitnú. Novozvolený americký prezident vykročil na tŕnistú cestu. Svet chce veriť a dúfať, že tá cesta nebude krížovou. Ľudia, ktorých si Obama vybral do svojho tímu, mu môžu pomôcť prejsť cez prekážky. Ale aj píliť konár, na ktorom sedí. Celkom demokraticky, v štýle demokratov...
