Tento príbeh sa začal iskrením. A to hneď dvojnásobným. Dostal som za úlohu napísať môj celkom prvý blogový príspevok. (Tu však ešte nejde o to iskrenie...) Streda, celkom obyčajný novembrový deň – ani pekný, ani škaredý, ničím príliš zvláštny. V práci máme celkom rušno, hlavne v posledných týždňoch, po sťahovaní do nových priestorov. Sťahovaní, ktoré spočiatku vyzeralo hrozivo, chaoticky. Vo firme, ktorá nikdy príliš veľa chaosu nezažila, a to ju takmer paralyzovalo, sa všetky nové, aj tie najmenšie závany v povetrí javia ako nepríjemné konečné štádium motýlieho efektu. Výsledok – teda to, čo nastalo hneď ako som si sadol na takmer až sterilne čistú modrú pracovnú stoličku – bol však (celkom prekvapivo!, čestné pionierske) príjemnejší ako som čakal. A ten výhľad na dominantu Bratislavy, týčiacu sa tam hore na kopčeku... Len škoda, že zakrýva budovu parlamentu. To by človeku vlialo krv do žíl pri práci!
Ale aby som sa vrátil k tomu iskreniu..., veď som sľúbil, že sa to tak začne. Po pokyne napísať nejaký ten (možno úplne úvodný, ak sa nikto z kolegov hneď nepridá) plátok do blogu, čo má byť celkom nový produkt na inom celkom novom produkte – novej webstránke agentúry –, sa mi začalo iskriť v hlave. Áno, áno, to je to prvé iskrenie! Nie že by som tu chcel demonštrovať svoje mimoriadne nadanie premýšľať (niekedy mi to totiž vôbec nejde)... Ide skôr o to, že jedna vec je hovoriť o tom, o čom by sa malo písať, iné je však napísať to. To prvé ovládame všetci, a najlepšie to ide v krčme pri drinku(och), lebo tam teoretická rovina klesá až k ryske na čapáku. To druhé tiež dokážeme všetci – teraz hovorím o mne a mojich kolegoch z brandže, ale koniec-koncov aj nežurnalistoch, vnímajúcich veci okolo seba a dosť šikovných na to, aby celkom nezištne zapli Word a hodili pár riadkov, veď nech si to prečíta kto chce a kde chce. Ide o to, či chceme, aby si ľudia prečítali to, čo si myslíme, a prípadne nám na to povedali niečo, čo sme možno nedomysleli, alebo sme na to nepomysleli, alebo aby nás skritizovali za to čo sme vymysleli.
Áno, kľúčové slovo (ach, toto pripomína key words v správach...) je teda asi myslenie. To je tá sila kolaboratívneho novinárstva. Preto blogy. Lebo viac ľudí viac rozumu. A možno ani nejde o myslenie ako „rozum“ v pravom zmysle slova, ale skôr myslenie ako „pozorujem a capnem to tam“. Naše správy sa mi pri použití tejto optiky teda javia ako istým spôsobom „povinná jazda“ žurnalistiky. A tým nemyslím nič zlé. Sme tlačová agentúra, nie noviny, tak načo sa hrať na niečo čím nemáme byť? Kompletne súhlasím iba s prvou časťou tejto vety, s tou druhou čiastočne polemizujem. Čím MÁME byť, čiastočne závisí od povahy tlačovej agentúry ako takej (áno, tie správy sú neutrálne napísané, no aj to si vyžaduje úsilie, veď ja tiež chodím k volebným urnám a platím dane a účty za elektrinu), a od toho aký právny status agentúra má (je mi jasné, že konkurencia jednoducho nebude pokrývať stretnutie ornitológov niekde v Prešovskom kraji...). Ale čo keby ste sa len tak celkom odviazane rozpísali napríklad o tom, čomu sa venujete dajme tomu aj v práci a zaujíma vás to? Čo keď máte na jazyku (v pere, na klávesnici) niečo čo ste nepovedali v správe, nech bolo dôvodom čokoľvek? Haló!, máme tu 21. storočie. A to už nie sú len multimédiá v najjednoduchšej forme – obraz a zvuk. To je niečo viac. Niečo oveľa viac, hoci v podstate návrat k textu. Ale aký návrat! Niektorí to volajú aj web 2.0, crowdsourcing, a existujú ďalšie (mnohé dokonca vtipné) deskriptívne neologizmy. Obzrime sa na medzinárodnom mediálnom poli tlačových agentúr, alebo, okay, nazvime ich mediálnymi domami. Ruku na srdce, koľkí z nás vedia o blogoch na webstránke Reuters? Koľkí vieme aspoň niečo o RSS? Koľkí z nás vyhľadávajú špecifické informácie na blogoch s úzkym zameraním?
Odmietam byť ďalej terčom otázok mojich známych (niektorí z nich sú tiež novinári), že či to robím tam, kde sa píše „tá nuda“. Preto tu blogujem. Mohol by som síce aj inde, ale robím to tu. Asi preto, lebo to iskrenie prišlo ako náhly popud v danom čase na danom mieste za daných okolností. Aha, a takmer som zabudol – to druhé iskrenie nastalo v tú stredu večer. Ale boli to poistky v mojom byte. Roztavila sa celá skrinka a zostal som bez elektrického prúdu. V 21. storočí večer pri sviečke, kedy ste to naposledy zažili? Preto tento blog vznikol až vo štvrtok. A keď si ho prečíta šéfredaktor, zavesia ho na úplne novú webstránku agentúry v piatok.
PS: (odkaz pre šéfredaktora:) Blog je najvyššia forma demokracie v písaní, liberalizmus na druhú mínus etické extrémy, takže žiadne škrtanie... :) Like it or not.
