Pamätám si, keď som sa dostala na vysokú školu po maturitách, aká som bola vystrašená. Z čoho? Asi zo všetkého, ale asi najviac zo systému. Bol totálne odlišný. Zrazu nám nikto neprízvukoval, od akej strany po akú stranu sa máme učiť. Nikto nás nestrašil písomkami. Profesori nám nadiktovali povinnú literatúru, okruhy, tí solidárnejší nám dokonca poskytli materiály a stanovil sa termín skúšky alebo testu. V podstate jednoduché, ale pre exstredoškoláka šok z toľkej nezávislosti...
V druhom ročníku to bolo o niečo ľahšie. Denné štúdium, každý deň škola, skúškové obdobie, oslavy spravených skúšok. No zrazu prišiel život. Ani neviem ako, kamarát ma odporučil jednému šéfredaktorovi rozbiehajúceho sa týždenníka, a už som bola na pohovore. „Milá moja, študovať si študuj, ale práca je prvoradá, ber alebo neber.“ To bola pracovná ponuka v kocke. Keďže som miesto redaktorky napokon dostala, musela som sa rozhodnúť, čo so školou. Zdalo sa mi byť veľmi náročné prestúpiť v polovici druhého ročníka na externé štúdium a popri škole pracovať. Mala som z toho dosť veľké obavy. No predstava, že budem robiť to čo ma baví, teda písať a ešte dokonca budem mať svoje vlastné peniaze bola príliš lákavá... A tak sa začal môj život pracujúceho študenta. Už to neboli iba brigády popri štúdiu. Už to bol pracovný čas od-do. Mala som však obrovské šťastie. Na systém štúdia po sobotách sa dalo zvyknúť, pretože sme cítili kolektívnu krivdu nad tým, aké je to ťažké pracovať a študovať zároveň. Takže všetci študáci mali spoločnú tému. Dokonca som dosiahla rovnaké výsledky ako na dennom štúdiu, čo ma veľmi tešilo...
Rozdiel však bol pri skúškovom období. Ako denná študentka som sa cez skúškové zavrela s kilom čokolády a dvadsiatimi plechovkami redbulu na týždeň do svojej „detskej“ izby. Po skúškovom som týždeň oslavovala a vstávala o jedenástej predpoludním. Aký krásny život to bol... No samostatnosť prináša svoju daň. Prišlo skúškové v zamestnaní. Čo teraz? A tak som pochopila, že seminárky musím zvládať písať aj v práci v strese, aby ma nezbadal šéf. Že víkendy sú na učenie, rovnako ako večeri po robote. Nič moc. A v deň skúšky, ktorú nám samozrejme nikto nedal počas víkendu, ale cez pracovný týždeň, nastal problém. Mám si vziať dovolenku? Neplatené voľno? Pol dňa dovolenky? Na začiatku som to riešila tak, že som si vzala pol dňa dovolenky. Neskôr som sa dohodla so šéfkou, že sa pol dňa bude tváriť, že som na pracovnom stretnutí. A tak som ráno z Pezinka vlakom frčala do Trnavy, z Trnavy vlakom do práce do Bratislavy a večer s vyplazeným jazykom domov do Pezinka autobusom... A spánok? Nad učebnicami žiaľ neprichádzal. Krásny život externého študenta...
Toto trvalo asi rok.. Kým som nezmenila pole pôsobenia. Mám však šťastie, že som živnostník (šťastie ako šťastie...) a pracovný čas mám naozaj flexibilný. Keď to porovnám s problémami, ktoré majú moji spolužiaci, tak to mám naozaj celkom fajn. Spolužiačka, ktorá pracuje 16 hodín denne a má problém uvoľniť sa na tri-štyri hodinky, aby si počas pracovného dňa mohla odbehnúť do školy, je z toho úplne na nervy. Ďalšia spolužiačka, ktorá si v januári počas skúškového musela na týždeň vymyslieť „péenku“ bola tiež úplne mimo. V práci by jej voľno jednoducho nedali. Riskovala, no čo jej zostávalo? U mňa je to celkom inak. Ak mám v piatok školu, viem si všetky pracovné porady a stretnutia posunúť. Prúser je, ak sa v daný deň koná nejaká akcia a keďže som novinárka/redaktorka, musím sa „vzdať“ vyučovania. To sa však stalo iba veľmi zriedka...
Ďalšou kategóriou sú študenti, ktorí už majú svoje rodiny. Niektoré mamičky so mnou chodia do ročníka. Naozaj si neviem predstaviť, aké to je chodiť na prednášky a odskočiť si každú hodinu „nakojijť“ svoje dieťa. Alebo sa učiť zo šesťstostranovej knihy počas večerných radovánok svojich hlučných detí. Popri tom variť večeru, prať, žehliť a podobne. Toto sa ma chvalabohu netýka. Ale musím vyjadriť obdiv ženám, ktoré si dokážu zorganizovať svoj život a doslova „obetovať“ svoj čas pre štúdium a zveľaďovanie svojho osobnostného rastu aj napriek tomu, že sú matkami.
Počas písania týchto riadkov som si uvedomila, že mám dvadsať tri rokov, som v piatom ročníku vysokej školy, pomaly končím a snáď dobehnem do cieľovej rovinky bez väčších komplikácií. Výhodou externého štúdia je, že sa nemusím báť praxe. Mám štvorročné skúsenosti v tom, čo robím, mnoho kontaktov a viem presne, čo bude mojou pracovnou náplňou v budúcom období. Na strane druhej som mohla študovať a užívať si „bezstarostný“ študentský život. Dostávať vreckové od rodičov, prípadne sem-tam po večeroch niekde brigádovať. Vymetať diskotéky a internátne „žúrky“... No vyšla by som zo školy a existenčný šok zo života prežívala až vtedy. Kým by som nabrala súčasné skúsenosti, mala by som dvadsaťsedem... každá z týchto ciest má svoje výhody aj nevýhody. No každopádne neľutujem, že som dospela skôr, že dokážem o čosi lepšie zvládať existenčné problémy, viem kde je „moje miesto“ na pracovnom trhu a aké sú zhruba moje možnosti. A to je pre mňa obrovské pozitívum, ktoré prevažuje nad všetkými nevýhodami.
