V časopise ´týždeň´, 26. novembra 2007, uverejnil svoj príspevok Martin Mojžiš pod názvom Korelácie. V ňom sa veľmi dramaticky, odhodlane a nebojácne púšťa do kauzy „Cervanová“. Pootvára ju hlavne z dôvodu, že „výsledky detektora lži boli úplne jednoznačné: všetci štyria odsúdení hovoria pravdu, keď tvrdia, že so znásilnením, či vraždou Ľudmily Cervanovej v roku 1976 nemali nič spoločné“. K dobru autorovi slúži, že priznáva určitú nespoľahlivosť detektora lži, keď píše: „Stane sa, že pravda je vyhodnotená ako lož a lož ako pravda.“ Avšak vo všeobecnosti „polygraf, ľudovo nazývaný detektor lži zvykne hovoriť pravdu“. Autor tiež správne poukazuje na dôležitosť toho, kto s polygrafom narába a záznamy vyhodnocuje. Táto podmienka podľa autora bola splnená tým, že supervizorom bol „hádam najskúsenejší a najpovolanejší človek, aký kedy na Slovensku s polygrafom pracoval“. Týmto človekom bol Patrick Coffey, americký odborník. Spoľahlivosť polygrafu sa tu uvádza 80 až 90 %. A tým, že všetci štyria obžalovaní v tej istej veci ukázali sa na detektore lži ako pravdomluvní, teda nevinní, to hovorí o „pravdepodobnej možnosti, že ich odsúdenie bolo justičným omylom, dokonca justičným zločinom“.
Nie som tu na to, aby som posudzoval vinu či nevinu tých, ktorí figurujú v kauze „Cervanová“. To nech riešia vyšetrovatelia, prokurátori a sudcovia. Ale som tu na to, aby som poukázal na neakceptovateľné chyby, v ktorých sa pán Mojžiš v súvislosti s detektorom lži dopustil. A keď som sa už odhodlal na tento počin, zabijem jedným úderom tri muchy. Odpoviem aj pánovi Štefanovi Hríbovi, ktorý verí v detektor lži, keď píše: „... aj ľudí obvinených z vraždy Ľudmily Cervanovej máme naďalej vo väzení a takmer nikto sa ich nezastal, hoci nielen chyby v procese, ale aj detektor lži ukázal, že všetko je inak“ (´týždeň´, 18. júna 2007 – Editorial).
Aj pánovi Petrovi Schutzovi, ktorého si nesmierne vážim ako jedného z mála politických analytikov a komentátorov, odpoviem, pretože aj on je „veriaci“, keď píše: „... štyria odsúdení prešli suverénne testom na detektore lži .. a je 100 % nemožné, aby detektor lži oklamali štyria odsúdení v tej istej kauze“ (SME, 3. august 2007, s. 28 – Názory).
Pre tento počin som sa rozhodol preto, lebo s problematikou detektora lži som sa „nepriamo“, výskumom z iných pohľadov zaoberal takmer 40 rokov na pôde Slovenskej akadémie vied. Fyziologické či elektrofyziologické ukazovatele, ktoré sa pri detektore lži využívajú, boli mojou „špecialitkou“. O tejto problematike, pravda nie pod hlavičkou detektor lži, som publikoval viac ako 200 pôvodných štúdií v anglickom jazyku a štyri rozsiahle knihy s ohlasom v zahraničí. Vednú disciplínu, psychofyziológiu, čo je veda o vzťahu ľudského mozgu a ľudskej psychiky, alebo inak povedané o hľadaní korelácií medzi psychickými dejmi a dejmi fyziologickými (o to ide aj pri detektore lži), som „udomácňoval“ na Ústave experimentálnej psychológie Slovenskej akadémie vied pred viac ako 40 rokmi. To všetko uvádzam len preto, aby neboli pochybnosti o mojej kompetencii vyjadrovať sa k predmetnej problematike.
A teraz poďme k veci. O čo v podstate pri detektore lži ide.? Lož je výsledkom psychickej operácie vyšších poznávacích procesov, myslenia – uvažovania a zvažovania okolností, výhod a nevýhod, ak prizná vyšetrovaný pravdu, alebo ju poprie. Deje sa to na najvyššej kognitívnej úrovni a na báze intelektových, osobnostných a morálnych vlastností vyšetrovaného.
Pri detektore lži sa predpokladá, že tieto psychické operácie majú svoj odraz vo fyziologických resp. elektrofyziologických ukazovateľoch, akými sú dýchanie, tepová frekvencia, krvný tlak, zmeny kožnej vodivosti, alebo dokonca zmeny v elektrickej aktivite mozgu – známe EEG.
A tu sme pri základnom probléme detektora lži. Je totiž úplne nesprávne, ak sa tu predpokladá akási lineárna objektivizácia vyššie spomínaných psychických dejov(pri rozhodovaní či hovoriť pravdu, alebo klamať) v sledovaných fyziologických procesoch a to všetko v podmienkach neustále sa meniaceho stavu vyšetrovaného pod vplyvom motivačných, postojových a autoregulačných (vôľových) intervencií (zásahov).
Pri posudzovaní toho, či existuje detektor lži, či je vôbec možné cez sledované fyziologické ukazovatele posudzovať psychické, rozhodovacie procesy, hovorenie pravdy či klamanie, je veľmi dôležité, povedal by som rozhodujúce, rešpektovať poznatok, ktorý hovorí o tzv. disociácii fyziologických a psychických procesov. Táto disociácia znamená, že procesy fyziologické či elektrofyziologické nie sú bezpodmienečnou súčasťou základných pochodov psychických, myšlienkových. Ide teda o javy paralelné, ktoré síce v mnohých prípadoch môžu korelovať, môžu však byť za určitých podmienok od seba oddelené až nezávislé. Ďalej treba rešpektovať fakt (trvale platný poznatok) o nelineárnej závislosti medzi podnetom a reakciou, čo je situácia pri vyšetrovaní detektorom lži. Naviac u vyšetrovaného nemusí vždy dôjsť k prežívaniu a uvedomovaniu si aktuálnej situácie a jej širokých súvislostí.
Pán M. Mojžiš a páni Š. Hríb a P. Schutz, tu ide o rešpektovanie poznatku, ktorý vyjadruje zákonitosti svojráznej interakcie psychických a fyziologických procesov v ľudskom organizme. Toto nie je nejaký „dočasný“ či „prechodný“ poznatok. Tento poznatok má charakter trvalý a nemenný aj do budúcnosti. Na ňom sa nič a nikdy nezmení, pokiaľ človek bude človekom. Zdá sa vám to silné? Nepochybujte o tom, veď práve toto sú tie limity nášho poznania.
A za tohto stavu je absurdné a nevedecké, ak na základe fyziologických či elektrofyziologických reakcií chceme usudzovať, alebo uzatvárať na pravdomluvnosť vyšetrovaného, na jeho vinu či nevinu. Je to nehorázne chcenie, chcenie nemožného. Preženiem to. Tu vlastne chceme čítať myšlienky cez fyziologické reakcie.
Aby ste si ale nemysleli, že polygraf neukazuje celkom nič a je úplne zbytočný. To teda nie. Fyziologické či elektrofyziologické reakcie zaznamenávané polygrafom sú ukazovateľmi tzv. aktivačného stavu vyšetrovaného, hovoria o sile emócií, vlastnostiach nervového systému, adaptačných, kompenzačných či regulačných vlastnostiach vyšetrovaného. Vidíme teda, že ich význam je veľký. V žiadnom prípade však vedecký prístup nedovoľuje dodať, že ony sú aj ukazovateľmi pravdomluvnosti či lži.
Pokiaľ ide o štatistické vyjadrenie korelačného vzťahu medzi podnetmi vyšetrovateľa polygrafom a fyziologickými odpoveďami vyšetrovaného, tu treba jednoznačne povedať a zapamätať si navždy, že štatistická významnosť tejto korelácie, môže, ale nemusí hovoriť niečo aj o kauzálnych vzťahoch.
Podľa pána Mojžiša významnú výpovednú hodnotu má fakt, že u všetkých vyšetrovaných vyšlo to isté, čo svedčí o spoľahlivosti detektora lži. Jeden vyšetrovaný by ešte mohol detektor lži oklamať, ale štyria v tej istej kauze, to už teda nie. A ja hovorím pán Mojžiš, a to už teda áno! A to preto, lebo práve tá istá kauza u všetkých štyroch je spoločným menovateľom „nastavenia“ vyšetrovaných. Navodzuje u nich porovnateľnú aktivačnú úroveň (dá sa predpokladať, že vysokú), ktorá bráni výskytu ešte registrovateľným špecifickým reakciám.
A odvolávanie sa na špičkového amerického odborníka, to vám pán Mojžiš, nepomôže. A nepomôže preto, že ak by bol ozaj odborník s vedeckým prístupom k detektoru lži, potom by pozvanie na Slovensko určite neprijal.
Často počujem z úst aj múdrych ľudí – veď v USA to robia, tam to funguje, veď odtiaľ to prišlo. Ach Bože, to už len je argument!
Oslovení páni, to neviete, že v USA je všetko možné a nič nie je nemožné. Tá lákavá sloboda podnikania, ale aj iné slobody a to až také, pre ktoré im spadli „dvojičky“. (Fuj, to som nemal. Za tento cynizmus ma Boh určite potrestá.)
Vážení páni, detektor lži v USA to je pekný biznis, ktorý sa za 50 rokov tak rozmohol, že v roku 1988 federálny zákon zakazuje používať polygraf súkromným podnikateľom, firmám a organizáciám, ako skríningový nástroj pri výbere uchádzačov o zamestnanie, alebo testovanie už existujúcich zamestnancov.
A propos, aj taká Marion Jonesová, hviezda atletiky USA, trojnásobná olympijská víťazka a štvornásobná majsterka sveta sa dožadovala detektora lži, ktorý ukázal, ž neklame, že je nevinná. Súd ju však usvedčil z klamstva a sama pod ťarchou dôkazov priznala, že celé roky súdy klamala a teda je pravda, že dopovala. Dnes je na mizine, odobrali jej všetky medaile a hrozí jej väzenie. Aj toto je Amerika.
Je neuveriteľné, čo sa to u nás deje. Nie je to iba kauza okolo prípadu „Cervanová“ a zastúpenie detektora lži v nej. Detektor lži, ktorý prišiel z USA a kde sa v súčasnosti nachádza v útlmovej fáze, u nás sa paradoxne vzmáha a nachádza široké uplatnenie. 17. mája 2007 na STV 1 sme sa dozvedeli, že už aj Národný bezpečnostný úrad má toto zariadenie a aby malo vo verejnosti patričnú publicitu, vyskúšala si ho pred očami TV divákov poslankyňa Kramplová (dnes už ministerka poľnohospodárstva) a vyjadroval sa k nemu aj poslanec Jariabek. 12. júla 2007 na Markíze i STV 1 sa spomínal prípad „Pecko“, ktorý mal tiež podstúpiť vyšetrenie detektorom lži. 13. júla 2007 v denníku SME sa prezident policajného zboru Ján Packa k prípadu „Marián Pecko“ vracia a pri tejto príležitosti si poťažkáva, aký je na detektor lži „nával“, keď sa naň čaká až 4 mesiace.
Vážení páni Kaliňák, Packa, Blanárik, a vy páni redaktori. Opakujem ešte raz a dôrazne: detektor lži neexistuje! Ak v neho ešte stále veríte, tak veríte v mýtus. A to žijeme v 21. storočí, treťom tisícročí!
Január 2008
